Medzinárodní Bádatelia Biblie, ktorí sú dnes známi ako Jehovovi svedkovia, začali srdečným obyvateľom Mexika organizovaným spôsobom zvestovať dobrú správu v roku 1917. V nasledujúcich desaťročiach sa k pravému uctievaniu pridali stovky úprimných ľudí. No pre obmedzenia zo strany mexickej vlády počas druhej svetovej vojny vznikali problémy v súvislosti s tým, kde máme zhromaždenia a kde zvestujeme.

 Zákon vtedy stanovoval, že všetko verejné uctievanie Boha musí prebiehať v budovách, ktoré vlastní štát. To pre nás predstavovalo problém, pretože naše zjazdy sa často konali na verejných miestach, týždenné zhromaždenia sme organizovali v súkromných domoch a zvestovali sme z domu do domu a na uliciach.

 Aby sme konali v súlade so zákonom, v roku 1943 sme sa zaregistrovali ako nezisková občianska a kultúrna organizácia, ktorej cieľom je poskytovať vzdelávanie na úžitok verejnosti. Vďaka tejto registrácii sme získali práva ako kultúrna organizácia, a nie náboženská. A tak sme už nemuseli vykonávať našu činnosť iba v budovách, ktoré vlastní štát.

 K našej činnosti patrili aj programy kultúrneho a vzdelávacieho charakteru. V plnej miere sme teda spĺňali zákonné požiadavky na občianske a kultúrne organizácie. (Rimanom 13:1) Samozrejme, naším cieľom stále bolo deliť sa s ľuďmi o biblickú pravdu. (Izaiáš 48:17, 18) Zakrátko sme videli, že Jehova žehná aj tento spôsob zvestovania. Mnohí svedkovia, ktorí dnes na to spomínajú, hovoria, že sa tým položil základ na úžasný vzrast.

 Naším hlavným cieľom stále bolo zvestovať dobrú správu o Božom Kráľovstve. No tak ako apoštol Pavol, aj my sme sa v službe chceli prispôsobiť okolnostiam. (1. Korinťanom 9:20–23) Napríklad keď Pavol hovoril k Aténčanom na Areopágu, nespomenul pri tom žiadnu konkrétnu časť Písma. (Skutky 17:22–31) Podobne aj my, keď sme sa v službe dali s niekým do reči, necitovali sme z Biblie a ani sme ju nenosili so sebou.

 „Obyčajne sme sa predstavili ako zástupcovia kultúrnej a vzdelávacej organizácie,“ spomína Isabel. „Často som používala články z Prebuďte sa!, ktoré neboli priamo na biblickú tému. O biblickej pravde sme začali hovoriť až vtedy, keď domáci prejavil záujem o duchovné veci.“ Aurora dodáva: „Keďže sme so sebou nemali Bibliu, museli sme veľa textov vedieť naspamäť.“ Domáci dobre reagovali aj na to, keď sme im čítali z ich vlastnej Biblie.

 Keď sa nás niekto opýtal, či je naša činnosť zákonne uznaná, vedeli sme, ako reagovať. (Filipanom 1:7) Veľmi užitočné boli dokumenty, ktoré sme dostali od vlády. a María spomína: „Vždy sme pri sebe mali preukaz, ktorý bol podpísaný ministrom zahraničných vecí.“ Samuel dodáva: „Keď nás zastavila polícia a pýtali sa nás, čo tam robíme, ukázali sme im preukaz.“

 Preukaz nám často pomohol, keď sme sa stretli s odporom. Napríklad Jesús, ktorý slúžil v mexickom štáte Jalisco, hovorí: „V roku 1974 mňa a ešte jednu dvojicu zastavil dav ľudí, ktorý viedol jeden kňaz. Chceli, aby sme tam prestali zvestovať, a tak nás odviedli na mestský úrad. No stačilo, že sme im ukázali preukazy, a situácia sa upokojila. Po tom, ako sme získali právnu pomoc, mohli sme sa ďalej venovať tým, ktorí v tej oblasti mali záujem o biblickú pravdu. Dnes je v tomto meste niekoľko pekných zborov.“

 Ako organizácia, ktorá podporuje vzdelávanie, sme verejnosti ponúkali bezplatné kurzy čítania a písania. b „Prišlo to v tom správnom čase,“ hovorí Ariel. „Veľa ľudí vtedy nechodilo do školy, ale veľmi túžili čítať si Bibliu. Keď sme ich naučili čítať a písať, krátko nato mnohí z nich začali študovať Bibliu.“

 Ruth spomína: „Len čo sa naučili čítať, a to ešte zďaleka nie plynule, nič ich nemohlo zastaviť. To, že sa naučili čítať a písať, im prinášalo radosť a pocit uspokojenia. Na vlastné oči sme mohli vidieť, ako rýchlo potom robili duchovný pokrok.“

 Jehovovi svedkovia boli zaregistrovaní ako občianska a kultúrna organizácia v rokoch 1943 až 1993. Počas tých rokov sme naučili čítať a písať viac než 127 000 ľudí. A viac ako 37 000 ďalším sme pomohli zlepšiť sa v čítaní a písaní. Vláda si ocenila, že sme prispeli k zvýšeniu gramotnosti obyvateľstva. (Rimanom 13:3) Napríklad v roku 2010 sme dostali zvláštne uznanie za naše „mimoriadne dlhoročné úsilie učiť ľudí čítať a písať, ktoré pomohlo zlepšiť život tisícov Mexičanov nielen v štáte Mexiko, ale aj v celej krajine“.

 Vzhľadom na to, akú sme mali registráciu, vyzerali miesta, kde sme sa stretávali, ako učebne. A volali sa sály kultúrneho vzdelávania. Tu sa konali naše zhromaždenia a kurzy gramotnosti.

 Ángel vysvetľuje: „Tieto sály boli často v domoch našich bratov a mnohí z nich mali toho veľmi málo. Boli ochotní tlačiť sa v jednej časti domu, aby sa v tej druhej mohli konať zhromaždenia. Veľmi som ich za to obdivoval.“

 Prinášať takéto obete bolo nevyhnutné. Ángel spomína: „Na zhromaždeniach nás bolo niekedy tak veľa, že niektorí museli stáť dokonca vonku. Keď sme chceli podať komentár, museli sme sa nakloniť cez okno. Ale na zhromaždenia sme sa vždy tešili.“

 Aby sme predišli problémom, na zhromaždeniach sme spievali a modlili sa iba potichu. Edmundo hovorí: „Počas kultúrnych prednášok – ktoré teraz nazývame verejné prednášky – rečníci zdôrazňovali praktickú hodnotu biblických rád, ktoré poslucháčom pomohli zvýšiť ich kultúrnu úroveň a zlepšiť život.“ Časom sme dokonca prestali používať názvy biblických kníh. Ako teda prítomní vedeli, o akom verši rečník hovorí? Manuel to vysvetľuje na jednom príklade: „Namiesto toho, aby sme povedali: ‚Zjavenie, 21. kapitola, verše 3 a 4,‘ sme povedali niečo ako: ‚Kniha 66, 21, 3 a 4.‘“ Ďalší svedok, Moises, dodáva: „Aby sme vedeli verš nájsť, museli sme sa naspamäť naučiť poradové čísla všetkých biblických kníh.“

 Naša organizácia fungovala v Mexiku v podstate takisto ako v iných častiach sveta. Hoci sme pri našom uctievaní mali určité obmedzenia, bolo jasné, že Jehova nám žehná. Keď sme sa v roku 1943 zaregistrovali ako občianska organizácia, v Mexiku bolo iba 1 565 zvestovateľov. Ako náboženská organizácia sme boli zaregistrovaní v roku 1993. V tom roku bol priemerný počet zvestovateľov 366 177. Usilovná práca týchto zvestovateľov viedla k ešte väčšiemu vzrastu. V roku 2021 priemerný počet zvestovateľov v Mexiku dosiahol 864 633. Čo sa z toho môžeme naučiť?

 Keď vzniknú prekážky, buďme prispôsobiví. Vďaka tomu, že sme boli prispôsobiví, 50 rokov sme mohli mať v Mexiku zákonnú registráciu. Mario hovorí: „Niekedy som uvažoval, prečo nemôžeme uctievať Jehovu rovnako ako v iných krajinách. No nikdy som nepočul, že by niekto spochybňoval pokyny od organizácie. Vždy sme boli presvedčení, že nás vedie Jehova. A preto sme boli poslušní.“

 Zameriavajme sa na službu Jehovovi. Guadalupe spomína: „Boli sme veľmi šťastní, že môžeme slúžiť Jehovovi – to bolo pre nás najdôležitejšie. A boli sme tým takí zamestnaní, že sme si o nič iné nerobili prílišné starosti.“

 Udržiavajme si blízke vzťahy so spolukresťanmi. Anita hovorí: „To, čo sme nemohli robiť v sálach kultúrneho vzdelávania – napríklad spievať piesne Kráľovstva –, to sme robili doma. Často sme sa stretávali a radi sme spolu trávili čas. Na takýchto stretnutiach sme sa rozprávali hlavne o duchovných veciach.“

 Florentino zhrnul toto obdobie slovami: „Keď sa obzriem späť, som presvedčený, že všetko malo svoj účel a naučilo nás to niečo dôležité. Je mi jasné, že po celý ten čas aj napriek odporu, ktorý sme zažívali, to mal Jehova pevne v rukách.“