V mnohých krajinách ľuďom sťažujú život rastúce životné náklady. Takéto problémy sa nevyhýbajú ani Jehovovým svedkom. Neprepadajú však beznádeji, pretože vedia, že Jehova svojich služobníkov nikdy „nenechá bez pomoci“. (Hebrejom 13:5) Už veľakrát dokázal, že sa drží tohto svojho sľubu. Pomohol aj svojim služobníkom na Filipínach, kde mnohí ľudia žijú vo veľkej chudobe až doteraz. No zvlášť náročné podmienky v tejto krajine vládli v 70. a 80. rokoch minulého storočia.

 „Niekedy som mala tak málo jedla, až som plakala,“ spomína sestra, ktorá sa volá Vicky a. „Boli chvíle, keď sme mali len ryžu, soľ a vodu.“ Brat, ktorý sa volá Florencio, si v tom období nemohol nájsť prácu. Hovorí: „Mal som iba tri košele a troje nohavíc, a tak som na zhromaždenia a zjazdy nosil dookola to isté.“ Ako naši bratia a sestry zvládli takéto problémy? Čo im pomohlo, aby zostali duchovne silní? A čo sa od nich môžeme v dnešných neistých časoch naučiť?

 Svedkovia na Filipínach si boli úplne istí, že Jehova sa o nich postará. (Hebrejom 13:6) A tak to aj bolo. Často im pomohol spôsobom, ktorý vôbec nečakali. Na takúto situáciu spomína aj Cecille: „Jedno ráno sme si na raňajky uvarili posledné zásoby ryže. A potom naša štvorčlenná rodina už nemala čo jesť. Pomodlili sme sa k Jehovovi, aby nám dal to, čo v ten deň budeme potrebovať. Ešte kým sme raňajkovali, prišiel jeden brat a priniesol nám päť kíl ryže. Za tento darček sme boli Jehovovi veľmi vďační a od radosti sme sa rozplakali. Takýchto zážitkov sme mali ešte veľa.“

 Bratia a sestry sa tiež riadili múdrymi radami z Biblie. (Príslovia 2:6, 7) Biblické zásady pomohli aj Arcelite, ktorá bola v tom čase pokrstená len krátko. Bola slobodná a bolo pre ňu ťažké uživiť sa. A tak si vyliala srdce pred Jehovom. Potom premýšľala nad Prísloviami 10:4, kde sa píše: „Lenivé ruky vedú k chudobe, ale ruky usilovných prinášajú bohatstvo.“ Podľa týchto slov sa zariadila a rozhodla sa, že si vysadí záhradu. Hovorí: „Jehova moju snahu veľmi požehnal. Nielenže som mala dosť jedla, ale dokonca som niečo z úrody vedela aj predať a pokryť tak svoje náklady na dopravu.“

 Bratia nemali dosť peňazí, aby mohli kupovať pozemky a stavať sály Kráľovstva. Ani to im však nezabránilo, aby poslúchali Jehovu a stretávali sa na zhromaždeniach, kde sa mohli navzájom povzbudzovať. (Hebrejom 10:24, 25) Jednoducho sa prispôsobili daným okolnostiam. Sestra menom Deborah hovorí: „Asi šiesti sme chodili na zhromaždenia do malej chatrče, ktorú som postavila spolu s jednou priekopníčkou. Strecha bola z listov paliem nipa, steny z listov kokosových paliem a sedeli sme na kmeňoch palmových stromov.“

 Väčšinou sa však zhromaždenia konali v súkromných domoch. „Náš maličký dom bol z trávy a bambusu,“ hovorí Virginia. „Každú sobotu sme museli presúvať nábytok, aby u nás v nedeľu mohlo byť zhromaždenie.“ V ďalšom dome, kde sa konali zhromaždenia, zatekala strecha. Noel spomína: „Keď pršalo, zachytávali sme vodu do vedier. Ale takéto nepríjemnosti nás vôbec nerušili, lebo sme sa tešili z toho, že sme spolu ako duchovná rodina.“

 Aj keď toho bratia a sestry nemali veľa, udržali si nadšenie pre službu. Lindina, ktorá žije na ostrove Negros, sa vyjadrila: „Boli sme veľká rodina a pracoval iba otec, a preto sme nie vždy mali peniaze na dopravu. Často sme teda chodili do obvodu pešo. No keďže nás bolo veľa a išli sme spolu, cesta nás bavila. A tešilo nás aj to, že sme tým robili radosť Jehovovi.“

 Najťažšie bolo dostať sa do vzdialených obvodov v horách, lebo verejná doprava tam išla zriedka alebo nešla vôbec. Esther, ktorá žije na ostrove Luzon, hovorí: „Bolo nás v skupine šesť až dvanásť a vyrážali sme skoro ráno, lebo sme museli prejsť veľmi dlhú cestu. Zvestovali sme celý deň. Z domu sme si zobrali varené jedlo, ktoré sme zjedli v tieni stromov. Niektorí nemali čo jesť, no aj tak išli s nami. Povedali sme im: ‚Nebojte sa. Máme dosť pre všetkých.‘“

 Obetavého ducha bratov a sestier na Filipínach Jehova bohato požehnal. Vidno to napríklad z toho, ako tam rástol počet zvestovateľov. V roku 1970 ich bolo 54 789. Do roku 1989 sa ich počet takmer zdvojnásobil na 102 487. V roku 2023 počet zvestovateľov na Filipínach dosiahol 253 876.

 Napriek vážnym ekonomickým problémom sa Jehovovým svedkom po duchovnej stránke dobre darilo. „To, že sme boli chudobní, nám nebránilo milovať Jehovu,“ povedal Antonio. Sestra Fe Abad to hodnotí takto: „Keď sme mali s manželom finančné ťažkosti, primkli sme sa k Jehovovi ešte viac a zažili sme, aký radostný je jednoduchý život. Vďaka tomu sa aj naše deti naučili dôverovať mu.“

 „Keď slúžime Jehovovi, nevadí, že sme chudobní,“ hovorí Lucila, ktorá žije na ostrove Samar. Dodáva: „Keď ho dáme na prvé miesto, dokážeme byť spokojní a pozerať sa na veci pozitívne. Teší ma, že tí, s ktorými som študovala Bibliu, si vytvorili blízky vzťah k Jehovovi a neskôr sa ku mne pridali v priekopníckej službe.“

 Keďže vieme, že každého z nás čakajú veľké ťažkosti, vezmime si k srdcu, čo napísal jeden starší, ktorý sa volá Rodolfo: „Počas všetkých tých náročných situácií, ktoré so sebou priniesli 70. a 80. roky minulého storočia, som cítil, že Jehova je pri mne a má ma rád. Hoci som mal veľmi málo peňazí, nemal som pocit, že som chudobný. Jehova sa o mňa vynikajúco staral. Prežil som ten najlepší život, aký je dnes možný, a neviem sa dočkať ‚skutočného života‘ v raji, ktorý už zakrátko príde.“ (1. Timotejovi 6:19)