Pravdu som milovala, odkedy si pamätám. Už ako dieťa som chcela zasvätiť svoj život Jehovovi a dať sa pokrstiť. Tento cieľ sa mi podarilo dosiahnuť, keď som mala 13. Veľmi som sa z toho tešila. Keď som mala 14, brat Helge Linck a sa ma opýtal, či som už uvažovala nad pravidelnou priekopníckou. Nikdy na ten moment nezabudnem. Hoci moji rodičia nejaký čas slúžili ako dočasní priekopníci (ako sa vtedy hovorilo pomocným priekopníkom), vôbec som netušila, čo znamená byť pravidelnou priekopníčkou. No otázka brata Lincka bola ako semienko, ktoré začalo rásť v mojom srdci. V tej chvíli som začala túžiť robiť pre Jehovu viac.

 V roku 1974 v Etiópii vypukli občianske nepokoje a mnoho ľudí bolo zatknutých a zabitých. Všade bol chaos. Mohli sme sa stretávať len v malých skupinkách a nemohli sme zvestovať z domu do domu. Rodičia nás začali pripravovať na rôzne situácie, v ktorých sa môžeme počas prenasledovania ocitnúť. Biblické zásady nám pomohli pochopiť, čo znamená byť neutrálny. Rodičia nám z Biblie ukázali, že ak by sme boli vypočúvaní, Jehova nám pomôže a my budeme vedieť, čo máme povedať. No pripomenuli nám aj to, že niekedy je lepšie zostať ticho. (Matúš 10:19; 27:12, 14)

 Po škole som začala pracovať pre Etiópske aerolínie. Raz ráno som prišla do práce a kolegovia mi začali gratulovať. Dozvedela som sa, že som bola vybratá, aby som viedla slávnostný pochod, ktorý sa konal pri príležitosti výročia vlády. Hneď som išla za svojím nadriadeným a povedala mu, že ako kresťanka som neutrálna, a preto sa tejto slávnosti nezúčastním.

 Na ďalší deň som bola znova v práci na letisku. Zrazu som v diaľke zbadala mužov, ktorí s puškami prehodenými cez rameno kráčali smerom k pultu, kde sa kontrolovali letenky. Napadlo mi, že možno idú zatknúť niekoho, kto sa snaží utiecť z krajiny. Ale oni ukázali prstom na mňa! Nechápala som, čo sa deje. Môj bežný pracovný deň sa zo sekundy na sekundu zmenil.

 Vojaci ma odviedli do kancelárie, kde ma celé hodiny vypočúvali. Vypytovali sa ma: „Kto platí Jehovových svedkov? Si členka Eritrejského oslobodzovacieho frontu? Pracuješ ty alebo tvoj otec pre vládu Spojených štátov?“ Aj keď to bolo veľmi stresujúce, bola som pokojná, lebo som cítila, že Jehova je pri mne. (Filipanom 4:6, 7)

 Po vypočúvaní ma vojaci odviezli do domu, ktorý bol prestavaný na väznicu. Zatvorili ma do cely, ktorá mala iba 28 štvorcových metrov a tlačilo sa v nej 15 mladých žien. Všetko to boli politické väzenkyne.

 Keď som v tú noc ležala na tvrdej podlahe, ešte stále oblečená v pracovnej uniforme, myslela som na svojich rodičov a súrodencov. Hovorila som si, že sa o mňa určite boja. Vedeli, že som bola zatknutá, no netušili, kde som. Prosila som Jehovu, aby mojej rodine pomohol zistiť, kam ma odviezli.

 Na druhý deň ráno som si medzi strážnikmi všimla jedného mladého muža a uvedomila som si, že je to môj známy. Neveriacky sa na mňa pozrel a povedal: „Aster, ty tu čo robíš?!“ Zúfalo som ho prosila, aby išiel k mojim rodičom a povedal im, kde som. Ešte v ten deň som od rodičov dostala zásielku jedla a oblečenia. Videla som, že Jehova vypočul moju modlitbu. Znova ma to uistilo, že nie som sama.

 Vo väzení som nemohla mať Bibliu ani žiadne iné publikácie a nemohla ma navštíviť rodina ani priatelia. No Jehova si našiel spôsob, ako ma povzbudiť. Použil na to moje spoluväzenkyne, ktorým som každý deň zvestovala. Veľmi na nich zapôsobila pravda o Božom Kráľovstve. Často mi hovorili: „My sme tu, lebo bojujeme za ľudskú vládu, ale ty bojuješ za Božiu vládu! Nikdy sa nevzdaj, aj keby sa ti vyhrážali smrťou!“

 Dozorcovia väzňov pravidelne vypočúvali a niekedy ich aj zbili. Raz v noci okolo jedenástej prišli aj po mňa. Keď ma doviedli do vypočúvacej miestnosti, vysypali na mňa množstvo obvinení. Vyčítali mi napríklad to, že nepodporujem vládu. Chceli odo mňa, aby som opakovala politický slogan. Keď som to odmietla, dvaja strážnici ma zbili. Takéto vypočúvanie sa zopakovalo niekoľkokrát. Zakaždým som sa úpenlivo modlila k Jehovovi a cítila som, ako mi dáva silu.

 Po troch mesiacoch za mnou prišiel jeden z dozorcov a povedal mi, že som prepustená a môžem ísť domov. Veľmi ma to prekvapilo. Samozrejme, bola som šťastná, no aj trochu sklamaná. Mrzelo ma, že s mladými ženami vo väzení sa už nebudem môcť rozprávať o Božom Kráľovstve.

 Niekoľko mesiacov po mojom prepustení prišli k nám domov vojaci a zatkli ďalších členov našej rodiny. Ja som vtedy nebola doma. Odviedli dve moje sestry a jedného brata, ktorí nemali ešte ani 20. V tej chvíli som si uvedomila, že najlepšie bude utiecť z krajiny. Aj keď som si nevedela predstaviť, že budem znova bez svojej rodiny, mama ma povzbudila a povedala mi, aby som bola silná a dôverovala Jehovovi. Krátko nato som už sedela v lietadle do Spojených štátov. V ten večer k nám prišli vojaci a znovu ma chceli zatknúť. Keď ma nenašli doma, okamžite išli na letisko. No kým tam dorazili, moje lietadlo bolo už vo vzduchu.

 Pristála som v Marylande a tam ma už čakali Haywood a Joan Wardovci, misionári, ktorí študovali s mojimi rodičmi. O päť mesiacov som dosiahla svoj cieľ a začala som s priekopníckou. Wardovci mali dcéru Cyndi, ktorá bola tiež priekopníčka. Často sme spolupracovali v službe a zažili sme veľa krásnych chvíľ.

 V lete roku 1979 som navštívila Bétel v New Yorku a stretla tam Wesleyho Parkera. Veľmi sa mi páčili jeho vlastnosti a to, že tiež chcel slúžiť Jehovovi naplno. V roku 1981 sme sa vzali. Presťahovala som sa do Wallkillu v New Yorku a začala slúžiť v Bételi spolu s Wesleym. Pracovala som v oddelení upratovania, v bételovej čistiarni a neskôr v počítačovom oddelení s tímom, ktorý vyvíjal program MEPS. Na službe v Bételi som si cenila to, že som mohla naplno slúžiť Jehovovi a spoznávať pritom bratov a sestry, ktorí sú našimi priateľmi doteraz.

 No zároveň ma veľmi trápilo, že doma v Etiópii je moja rodina kruto prenasledovaná. Moji traja súrodenci, ktorých som už spomínala, boli ešte stále vo väzení. b Nedávali im tam jesť, a tak mama musela každý deň variť a nosiť im jedlo.

 V tomto stresujúcom období bol Jehova mojím útočiskom a rodina Bétel mi bola veľkou oporou. (Marek 10:29, 30) Raz mi brat John Booth c povedal: „Sme veľmi radi, že ťa tu v Bételi máme. Určite by si tu nebola, ak by to Jehova nechcel.“ Týmito láskavými slovami ma uistil, že Jehova požehnal moje rozhodnutie odísť z Etiópie a postará sa aj o moju rodinu.

 V januári 1989 sme zistili, že čakáme dieťa. Dosť nás to zaskočilo. Zo začiatku sme z toho mali obavy, ale po pár dňoch sme sa začali tešiť. No stále sme premýšľali nad tým, či budeme dobrými rodičmi, kde budeme bývať a ako sa budeme živiť, keď odídeme z Bételu.

 O pár mesiacov, 15. apríla, sme naložili svoje veci do auta a vyrazili do Oregonu. Chceli sme pokračovať v službe celým časom ako priekopníci. No krátko po príchode nám niekoľko priateľov povedalo, že to nie je rozumné. Nemysleli to zle. Videli, že toho nemáme veľa a dieťa je už na ceste. Kládli sme si otázku, ako ďalej. A práve vtedy nás navštívil náš krajský starší Guy Pierce so svojou manželkou Penny. d Povzbudili nás a povedali nám, aby sme sa nevzdávali svojho cieľa. A tak sme začali s priekopníckou a dôverovali Jehovovi, že nám bude pomáhať. (Malachiáš 3:10) V tejto službe sme pokračovali aj po narodení prvého syna Lemuela a aj po tom, čo sa nám narodil druhý syn Jadon.

 Byť v priekopníckej službe s našimi chlapcami bolo úžasné. Veľmi radi na toto obdobie spomíname. V službe sme mali veľa príležitostí hovoriť o Biblii a o Jehovovi nielen s druhými, ale aj s našimi synmi. (5. Mojžišova 11:19) No keď sa nám narodil náš tretí syn Japheth, s priekopníckou sme na nejaký čas museli skončiť. (Micheáš 6:8)

 Uvedomovali sme si, že tá najdôležitejšia úloha, ktorú ako rodičia máme, je učiť naše deti o Jehovovi. Pomôcť im, aby bol pre nich skutočný a aby si s ním vytvorili blízky vzťah. Preto sme sa snažili, aby bolo pre nich rodinné uctievanie zaujímavé a aby sa naň tešili. Keď boli ešte maličkí, čítali sme si spolu knihu Počúvať veľkého Učiteľa a Moju knihu biblických príbehov. Niektoré príbehy sme si aj zahrali. Bola som jediná žena v rodine, takže keď prišiel na rad príbeh o Jezábel, asi tušíte, kto ju hral. Chlapci sa vždy tešili na tú časť, keď ma akože zhodili z gauča a potom sa hrali na psov. Okrem toho, že sme mávali rodinné uctievanie, Wesley s každým z chlapcov študoval aj osobitne.

 O synov sme sa s láskou starali a modlili sme sa o to, aby sme ako rodina mali k sebe stále blízko. Keď boli trochu starší, učili sme ich aj praktické veci. Umývali riad, upratovali si izbu, prali si veci a dokonca sa naučili aj variť.

 Pri výchove sme si často uvedomili, že aj my rodičia sa máme čo učiť. Občas sa stalo, že sme reagovali prehnane a povedali synom alebo jeden druhému niečo nepekné. V takých situáciách sme si pokorne priznali chybu a ospravedlnili sa.

 Pravidelne sme k sebe na návštevu pozývali bratov a sestry zo zboru, bételitov, misionárov, krajských starších, ako aj tých, ktorí slúžili tam, kde to bolo potrebné. (Rimanom 12:13) Keď sme sa venovali hosťom, nikdy sme deti neposielali, aby sa išli hrať inde. Chceli sme, aby boli pri nás a počúvali, čo títo bratia a sestry zažili v službe. Deti si z týchto rozhovorov často pamätali viac ako ja a Wesley.

 S Wesleym sme pracovali na tom, aby všetci v našej rodine cítili, že slúžiť Jehovovi je príjemné. Napríklad sme sa vždy snažili našetriť si peniaze aj dovolenku, aby sme spolu mohli cestovať do rôznych krajín. Na každom takomto výlete sme navštívili miestnu pobočku a išli na zhromaždenie aj do služby. Nielenže nás to zbližovalo ako rodinu, ale pomáhalo nám to aj stále viac si ceniť Jehovovu celosvetovú organizáciu.

 Všimli sme si, že v našom okolí žije veľa ľudí hovoriacich po španielsky. Uvažovali sme, že by bolo fajn, keby im niekto pravidelne zvestoval v ich jazyku. Keď boli chlapci ešte malí, spýtali sme sa brata Piercea, čo by povedal na to, keby sme ako rodina prešli do španielsky hovoriaceho zboru. Široko sa usmial a povedal: „Správny rybár chodí tam, kde sú ryby.“ Povzbudilo nás to, a tak sme prešli do španielskeho zboru v meste Woodburn v Oregone. Odmenou pre nás bolo to, že sme mohli viesť krásne biblické štúdiá, pomôcť niekoľkým ľuďom ku krstu a vidieť, ako sa z malej španielskej skupiny stal zbor.

 Neskôr Wesley prišiel o prácu a novú si našiel v Kalifornii. A tak sme sa tam presťahovali. O dva roky sme s Lemuelom a Jadenom začali s priekopníckou. Veľmi som sa tešila z toho, že v roku 2007 sme mohli byť všetci spolu na priekopníckej škole. Krátko po škole sme si všimli, že v našom obvode žije veľa arabsky hovoriacich ľudí. A tak sme sa po 13 rokoch v španielskom poli rozhodli prejsť do arabského. Tam, kde sme žili, sme sa o pravde mohli rozprávať s mnohými arabsky hovoriacimi prisťahovalcami a zúčastňovali sme sa aj mimoriadnych kampaní v zahraničí. Dodnes slúžime ako priekopníci v arabskom poli v San Diegu v Kalifornii.

 Wesley je úžasný manžel a hlava rodiny. Vždy som cítila, ako veľmi si váži Jehovovu organizáciu. Nikdy nepovedal nič negatívne o Bételi ani o tom, čo sa deje v zbore. Vždy vyzdvihne niečo pozitívne. Modlí sa so mnou a aj za mňa. Už v mnohých stresujúcich situáciách mi jeho modlitby pomohli, aby som zostala pokojná.

 Keď sa obzriem späť, myslím na roky, ktoré sme strávili v službe celým časom, na to, ako sme vychovávali našich synov a ako sme slúžili v zboroch, kde bolo potrebných viac zvestovateľov. Presvedčili sme sa o tom, že Jehova odmeňuje tých, ktorí ho vo svojom živote dávajú na prvé miesto. Nikdy nám nič nechýbalo. (Žalm 37:25) To, že som sa rozhodla naplno slúžiť Jehovovi, bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť. (Žalm 84:10)