Keď sa nám s Kaye narodila naša dcéra Lauren, nemal som ani tušenie, ako byť dobrým otcom. A nebol som na tom o nič lepšie, ani keď sa narodil náš syn Michael. Manželstvo mojich rodičov bolo poznačené neustálymi hádkami a nakoniec sa skončilo rozvodom. A tak hoci som veľmi chcel byť dobrou hlavou rodiny, jednoducho som nevedel ako.

 Už ako dospievajúci som sa stal závislým od drog a alkoholu. V dospelosti sa k tomu pridala aj závislosť od hazardných hier. Robil som preto veľa zlých rozhodnutí a život sa mi úplne vymkol spod kontroly. Situácia sa vyhrotila natoľko, že Kaye odo mňa odišla a naše dve deti zobrala so sebou. Bol som zdrvený.

 Pýtal som sa Kaye, čo mám urobiť, aby sa ku mne vrátila. Kaye medzitým začala študovať Bibliu s Gloriou, ktorá patrí k Jehovovým svedkom. A tak jej podmienka bola jednoduchá: „Začni študovať Bibliu.“ Nemal som predstavu, čo to znamená, ale keďže som chcel, aby sa Kaye vrátila, súhlasil som s tým, že sa s Gloriou a jej manželom Billom stretnem.

 Keď Gloria a Bill prišli k nám, veľmi na mňa zapôsobilo, aký majú pekný vzťah. Dozvedel som sa tiež, že aj ich dospelé deti, ktoré boli asi v mojom veku, robia veľa pre druhých a sú vďaka tomu šťastné. Prvýkrát v živote som sa vážne zamyslel nad tým, že by mi Biblia mohla pomôcť, aby som mal šťastnú rodinu.

 Na tej návšteve som sa s Billom a Gloriou rozprával o mojich problémoch. Ukázali mi, čo sa píše v Galaťanom 6:7: „Čo človek rozsieva, to bude aj žať.“ Pomyslel som si: Keby som sa bol doteraz rozhodoval podľa tejto zásady, mohol som sa vyhnúť toľkým problémom!

 Stále viac som videl, že keď žijem podľa biblických zásad, veľmi mi to v živote pomáha. Kaye prestala fajčiť a aj mne sa podarilo zbaviť všetkých mojich závislostí. V roku 1985, keď sa nám narodilo tretie dieťa, náš syn David, ktorého sme s láskou volali Davey, konečne som mal pocit, že viem, ako byť dobrým otcom.

 Keď sme s Kaye učili naše deti, aby milovali Jehovu, aj nás to k nemu ešte viac približovalo. Publikácie, ako je kniha Počúvať Veľkého Učiteľa, nám toho dali naozaj veľa. A veľmi nám pomohli aj rodiny v našom zbore, ktoré boli pre nás a pre naše deti dobrým príkladom.

 Časom všetky naše deti začali s pravidelnou priekopníckou službou. Začiatkom roku 2004 Lauren už slúžila v jednom španielskom zbore. Michael práve odišiel z Bételu, aby sa oženil, a spolu s manželkou Dianou sa chystali presťahovať na Guam, aby tam pomohli so zvestovaním. Davey, ktorý mal 19 rokov, krátko predtým začal slúžiť v Dominikánskej republike.

 Boli sme hrdí na naše deti, že sa rozhodli využívať svoj život pre Jehovu. Cítili sme to tak, ako to vyjadril apoštol Ján v 3. Jána 4: „Nič mi nerobí väčšiu radosť ako to, keď počujem, že moje deti žijú v súlade s pravdou.“ Nikto z nás ani len netušil, ako jeden telefonát už čoskoro obráti náš život naruby.

 S Kaye sme 24. apríla 2004 išli na večeru s ďalšími dvoma manželskými pármi. Keďže reštaurácia, kam sme mali namierené, bola od nás viac ako sto kilometrov, všetci šiesti sme cestovali naším autom. Po večeri som ostatných vysadil pri kaviarni, kde sme si chceli dať dezert, a ja som išiel zaparkovať. Vtom mi zazvonil mobil. Bol to jeden náš priateľ a na hlase som mu počul, že je veľmi rozrušený.

 „Davey... mal nehodu,“ povedal.

 „Ako na tom je?“ opýtal som sa so strachom.

 Najprv zo seba nedokázal dostať ani slovo. Nakoniec mi povedal, že Davey to neprežil.

 Keď som zložil, prosil som Jehovu o silu. Vošiel som do kaviarne a povedal som ostatným, že sa necítim dobre a že bude lepšie, ak pôjdeme domov. Nechcel som Kaye povedať, čo sa stalo, kým nebudeme sami.

 Tých 90 minút jazdy domov bolo neznesiteľných. Počul som Kaye, ako ostatným nadšene hovorí, že sa už nemôže dočkať Daveyho, ktorý mal onedlho prísť na návštevu. Medzitým – kým Kaye ešte ani nevedela, že náš syn zomrel – mi na mobil prichádzalo stále viac správ, v ktorých nám priatelia vyjadrovali úprimnú sústrasť.

 Keď oba manželské páry vystúpili, vrátili sme sa domov. Kaye stačil jeden pohľad a hneď vedela, že sa niečo deje. „Čo sa stalo?“ spýtala sa. Vedel som, že slová, ktoré v najbližších sekundách vyslovím, jej zničia život – práve tak ako ho mne zničil ten hovor necelé dve hodiny predtým.

 S Kaye sme už aj predtým prežili ťažké chvíle a vedeli sme, že Jehova vždy stojí pri tých, ktorí mu slúžia. (Izaiáš 41:10, 13) Ale niečo takéto sme ešte nezažili. Stále som uvažoval: Ako sa niečo také mohlo stať Daveymu, niekomu, kto toho pre Jehovu toľko urobil? Prečo ho Jehova neochránil?

 Aj pre naše deti to bolo zdrvujúce. Lauren bola pre Daveyho ako druhá mama, a tak ju to veľmi zasiahlo. Rovnako ťažko to prežíval aj Michael. Hoci je pravda, že už asi päť rokov žil mimo nášho domu, len krátko predtým si začal uvedomovať, aký zrelý mladý muž sa stal z jeho malého brata.

 Neviem si ani predstaviť, ako by sme to zvládli bez podpory nášho zboru. Kým bola Kaye ešte stále v šoku a nedokázala sa zmieriť s tým, že Davey zomrel, priatelia zo zboru k nám prichádzali, aby nám pomohli a utešovali nás. (Príslovia 17:17) Nikdy nezabudnem na to, akú lásku nám prejavili!

 Aby sme sa dokázali so svojím žiaľom vyrovnať, povedali sme si, že sa nesmieme prestať pravidelne modliť, študovať Bibliu a chodiť na zhromaždenia. Samozrejme, stále sme vnútri cítili hroznú bolesť. Ale vedeli sme, že je životne dôležité ďalej robiť to, vďaka čomu zostaneme duchovne silní. (Filipanom 3:16)

 Medzitým sa Michael s Dianou presťahovali bližšie k nám a Lauren sa vrátila do nášho zboru. To, že sme boli niekoľko nasledujúcich rokov spolu, nám všetkým pomohlo, aby sme sa po tejto rane dali trochu dokopy. Keď sa Lauren neskôr vydala, aj jej manžel Justin sa nám stal veľkou oporou.

 V snahe vyrovnať sa s tým, čo sa stalo, sme sa krátko po Daveyho smrti rozhodli urobiť ešte jednu vec. A hoci bolo veľmi ťažké sa na to odhodlať, nakoniec nám to veľmi pomohlo. Kaye vám porozpráva, o čo išlo.

 „Keď mi manžel povedal, že Davey už nežije, bolo to, akoby som sa prepadla do hlbokej čiernej jamy. A nevedela som sa z nej dostať veľmi dlho. Žiaľ ma tak ochromil, že som takmer vôbec nedokázala fungovať. Neustále som plakala. Ak mám byť úprimná, niekedy som sa hnevala na Jehovu a na všetkých, ktorí boli stále nažive. Mala som pocit, že sa z toho zbláznim.

 Chcela som ísť do Dominikánskej republiky. Potrebovala som ísť tam, kde Davey žil a slúžil Jehovovi počas posledných mesiacov svojho života. Ale bola som veľmi slabá a bála som sa, že takú dlhú cestu nezvládnem.

 Pomohla mi jedna dobrá priateľka. Povedala mi, že Daveyho priatelia v Dominikánskej republike tiež veľmi ťažko znášajú jeho smrť a že sa túžia stretnúť s jeho rodinou. Vďaka jej podpore som mala silu nastúpiť do lietadla.

 Táto cesta bola presne tým, čo sme potrebovali. Pomohlo nám to ešte viac si uvedomiť, akým duchovným človekom bol Davey. Brat, ktorý slúžil v Daveyho zbore ako jediný starší, nám povedal, že sa mohol naňho vždy spoľahnúť, nech už ho poprosil o čokoľvek.

 Keď sme kráčali ulicou, na ktorej Davey býval, prichádzali k nám ľudia a hovorili nám, čo všetko pre nich urobil. Vždy som vedela, že bol veľmi láskavý, ale vďaka tomu, čo nám povedali, som si ešte viac uvedomila, ako verne sa môj syn snažil kráčať v Ježišových stopách.

 Zoznámili sme sa aj s jedným mužom, s ktorým Davey študoval Bibliu. Tento muž bol pripútaný na lôžko a žil v malom dome. Bol veľmi chudobný, no priatelia zo zboru nám povedali, že Davey sa k nemu vždy správal úctivo a rešpektoval jeho dôstojnosť. Bola som naňho taká hrdá!

 Musím priznať, že to bola najťažšia cesta, akú som kedy absolvovala. No veľmi nám pomohlo, že sme mohli byť s ľuďmi, ktorým Davey tiež chýba a ktorí sa tak ako my tešia na to, keď bude vzkriesený. Mala som pocit, akoby tá bolesť na chvíľu nebola až taká neznesiteľná.“

 V Prebuďte sa! z 8. januára 2005 vyšiel článok o tom, ako Davey slúžil v Dominikánskej republike a o jeho tragickej smrti. Vtedy by nikomu z nás ani len nenapadlo, ako veľmi tento článok zapôsobí na čitateľov. Napríklad v máji 2019 sa s nami skontaktoval brat, ktorý sa volá Nick, a povedal nám:

 „Koncom roku 2004 som bol na vysokej škole a nemal som žiadne duchovné ciele. Nebol som šťastný. Modlil som sa k Jehovovi, aby mi pomohol využiť mladosť nejako lepšie. Krátko nato som v Prebuďte sa! narazil na článok o Daveym. Bola to odpoveď na moje modlitby!

 Odišiel som z výšky a začal som s priekopníckou. Dal som si tiež za cieľ naučiť sa po španielsky a presťahovať sa do zahraničia. Neskôr som odišiel slúžiť do Nikaraguy. Mal som tiež možnosť spolu s manželkou sa zúčastniť školy pre zvestovateľov Kráľovstva. Keď sa ma ľudia pýtajú, čo ma motivovalo začať s priekopníckou službou, vždy im poviem o Daveyho príklade.“

 Ďalšie prekvapenie nás s Kaye čakalo, keď sme sa zoznámili so sestrou Abi, ktorá bola s nami na medzinárodnom zjazde v Buenos Aires v Argentíne v roku 2019. Boli sme ubytovaní v tom istom hoteli. Zapôsobilo na nás, aká bola milá a láskavá. Obom nám veľmi pripomínala Daveyho.

 Keď sme prišli do našej izby, poslali sme Abi odkaz na ten článok z Prebuďte sa! s Daveyho príbehom. O chvíľu nám odpísala, či by sme sa mohli čo najskôr stretnúť vo vstupnej hale. Tam nám so slzami v očiach porozprávala, že práve Daveyho príklad ju motivoval, aby v septembri 2011 začala s priekopníckou službou a potom sa presťahovala slúžiť do jedného odľahlého obvodu. Povedala: „Vždy, keď mi je ťažko, znovu si ten článok prečítam.“ Dokonca ho mala vytlačený so sebou!

 Vždy, keď niečo takéto zažijeme, pripomenie nám to, že sme súčasťou úžasnej celosvetovej rodiny. Láska a jednota Jehovovho ľudu je niečo, čomu sa nič v tomto svete nevyrovná.

 Veľmi nás utešuje to, aký pozitívny vplyv mal Davey na druhých. A hreje nás pri srdci, keď vidíme našich mladých, ktorí zo všetkých síl slúžia Jehovovi. Možno si ani neuvedomujú, ako veľmi môže ich príklad zapôsobiť na ďalších. Keď ich pozorujú a vidia ich horlivosť, môže ich to motivovať, aby tiež zatúžili dať Jehovovi všetko, čo môžu.

 Ako sa píše v Lukášovi 20:37, Ježiš povedal, že Jehova nazval sám seba „Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakoba“. Jehova nepovedal, že bol ich Bohom, iba kým žili, ale povedal, že stále je ich Bohom! Prečo? Ježiš to vysvetlil v 38. verši: „Lebo pre neho sú všetci živí.“

 Áno, z Jehovovho pohľadu sú všetci jeho verní služobníci živí. Je z toho vidieť, ako veľmi ich túži vzkriesiť. (Jób 14:15; Ján 5:28, 29) Som presvedčený, že Jehova to tak cíti aj voči Daveymu a aj voči všetkým ostatným svojim služobníkom, ktorí spia v smrti.

 Veľmi sa túžim znovu stretnúť s Daveym. No ešte viac túžim vidieť, ako sa s ním znovu stretne moja milovaná Kaye. Nikdy som nevidel nikoho iného prežívať takú bolesť, akú prežívala ona. Slová z Lukáša 7:15, „mladý muž [ktorý bol mŕtvy] sa posadil... a Ježiš ho vrátil matke“ majú pre mňa teraz úplne iný význam.

 V septembri 2005 som sa pripojil ku Kaye v pravidelnej priekopníckej službe. Veľmi veľa to pre mňa znamená, že môžem slúžiť ako priekopník spolu s mojou manželkou, našimi deťmi a ich manželskými partnermi. Vzájomne si pomáhame, podporujeme sa a tešíme sa na nový svet, keď budeme znovu všetci spolu aj s naším milovaným Daveym.