Niekoľko rokov po tom, ako sme sa presťahovali do juhoafrického mesta Roodepoort, môj otec zomrel a s mamou a sestrami sme zostali samy. Aby som pomohla s výdavkami, v roku 1947 som už ako 16-ročná pracovala na plný úväzok pre štátne telekomunikácie. Raz k nám prišiel starší pán a ponúkol nám predplatné časopisu Strážna veža. Nechceli sme ho uraziť, a tak sme si časopis objednali.

 Zakrátko sme zatúžili zistiť, čo učí Biblia. Mama bola kedysi členkou holandskej reformovanej cirkvi a videla, že medzi tým, čo učí Biblia a cirkev, sú rozdiely. Prijali sme ponuku biblického štúdia a zakrátko sme začali chodiť na zhromaždenia. V roku 1949 som sa ako prvá z našej rodiny dala pokrstiť. Niekoľko rokov som ešte chodila do práce, ale priala som si robiť pre Jehovu viac.

 V roku 1954 som začala slúžiť ako pravidelná priekopníčka a spýtala som sa bratov v juhoafrickej pobočke, kde by som mohla byť užitočnejšia. Odporučili mi mesto Pretória a zariadili, aby sa ku mne pripojila ešte jedna priekopníčka. Mali sme celkom príjemné ubytovanie. Dodnes si pamätám, ako neďaleko predávali chutné koeksisters, prepletané vysmážané cukrovinky namočené v sirupe.

 Po čase sa moja spolupracovníčka vydala a služobník pobočky, brat George Phillips, sa ma spýtal, či by som nechcela slúžiť ako zvláštna priekopníčka. S radosťou som súhlasila.

 Prvé miesto, kam som bola v roku 1955 ako zvláštna priekopníčka poslaná, bolo mesto Harrismith. Pre mňa a sestru, s ktorou som spolupracovala, nebolo ľahké udržať si vhodné bývanie. Raz sa napríklad stalo, že sa o nás dozvedela miestna cirkev a prinútila prenajímateľku, aby nás poslala zo svojho domu preč.

 Neskôr som bola poslaná do Parkhurstu, čo je časť Johannesburgu. Tam som spolupracovala s dvoma misionárkami. Jedna sa neskôr vydala a druhá bola poslaná slúžiť inam. Prichýlila ma sestra Eileen Porterová s rodinou, hoci aj oni bývali v stiesnených podmienkach. Spávala som v malom výklenku, ktorý bol oddelený závesom. Eileen bola láskavá a podporovala ma. A cítila som sa s ňou veľmi dobre. Obdivovala som, aká bola horlivá, hoci sa musela starať o rodinu.

 Zakrátko ma poslali do mesta Aliwal North v provincii Eastern Cape, kde som mala spolupracovať so sestrou Merlene (Merle) Laurensovou. Obe sme boli mladé, mali sme niečo po dvadsiatke. Veľmi nás povzbudil príklad staršej sestry Dorothy, ktorú sme s láskou nazývali teta Dot. Keď bola mladšia, v službe na ňu zaútočili psy, ale neoslabilo to jej horlivosť.

 V roku 1956 Merle odišla. Bola pozvaná do 28. triedy školy Gileád. Ako veľmi som chcela ísť s ňou! Teta Dot sa však o mňa dobre starala a stali sme sa blízkymi priateľkami, hoci bol medzi nami veľký vekový rozdiel.

 Predstavte si tú radosť, keď onedlho aj mňa pozvali do školy Gileád! Pred odchodom som osem mesiacov spolupracovala v meste Nigel s Kathy Cookeovou, ktorá už bola absolventkou Gileádu. Vďaka tomu som sa ešte viac tešila na to, čo ma čaká, a v januári 1958 som už bola na ceste do New Yorku.

 Keď som chodila do školy Gileád, bývala som s Tiou Aluniovou, ktorá bola Samojčanka, a Ivy Kawheovou, ktorá bola Maorijka. V Južnej Afrike vláda podporovala apartheid, v rámci ktorého boli belosi oddelení od ľudí iných rás. Preto bývať s týmito sestrami bolo pre mňa niečo úplne nové. No veľmi rýchlo som si ich obľúbila a bola som rada, že môžem chodiť do takej rôznorodej triedy.

 Jedným z našich inštruktorov bol brat Maxwell Friend. Niekedy si jeho hodiny od nás vyžadovali veľké úsilie. V triede boli tri svetlá označené ako Hlasitosť, Tempo a Sila. Keď sme mali nejakú úlohu a brat Friend si myslel, že jej niečo z týchto troch vecí chýba, rozsvietil príslušné svetlo. Keďže som plachá, pri mojich úlohách často svietilo niektoré z obávaných svetiel. Občas ma to dohnalo k slzám. Ale aj tak som mala brata Frienda rada. Niekedy keď som po vyučovaní upratovala, láskavo mi priniesol šálku kávy.

 Mesiace plynuli a ja som bola zvedavá, kam ma pošlú. Moja bývalá spolupracovníčka Merle už Gileád absolvovala a slúžila v Peru. Misionárka, s ktorou spolupracovala, sa mala vydávať. Preto mi Merle navrhla, aby som poprosila brata Nathana Knorra, ktorý v tom čase viedol činnosť Jehovových svedkov, či by som ju nemohla nahradiť. Brat Knorr z času na čas prišiel do školy Gileád, takže sa s ním dalo porozprávať. A predstavte si, po absolvovaní školy Gileád ma poslali do Peru!

 Bola som taká šťastná, že som sa v Lime v Peru opäť stretla s Merle. Hneď od začiatku som mala krásne biblické štúdiá, hoci som sa len učila po španielsky. Neskôr nás s Merle poslali do mesta Ayacucho ležiaceho hlboko v horách. Úprimne povedané, bolo to dosť náročné. Aj keď som už vedela niečo po španielsky, mnohí ľudia tam hovorili iba po kečuánsky. Okrem toho nám chvíľu trvalo, kým sme si zvykli na vysokú nadmorskú výšku a riedky vzduch.

 Mala som pocit, že som toho v Ayacucho neurobila veľa a kládla som si otázku, či tu ľudia vôbec prijmú pravdu a koľko ich bude. Dnes je však v meste Ayacucho viac ako 700 zvestovateľov. Okrem toho je tam prekladateľská kancelária, v ktorej sa prekladá do kečuánčiny (Ayacucho).

 O nejaký čas sa Merle vydala za krajského dozorcu Ramóna Castilla. V roku 1964 Ramón absolvoval 10-mesačný kurz školy Gileád. V jeho triede bol jeden z mojich bývalých spolužiakov z Gileádu, mladý brat Fu-lone Liang. Slúžil v Hongkongu, ale bol znovu poslaný do Gileádu, aby dostal ďalšie školenie súvisiace so zodpovednosťami v pobočke. a Fu-lone sa spýtal Ramóna, ako sa mi darí v Peru, a čoskoro sme si začali písať.

 Hneď na začiatku dal Fu-lone jasne najavo, že to myslí vážne a chce ma spoznať. V Hongkongu brat Harold King, ktorý bol tiež misionárom, chodieval na poštu, a tak sa dohodli, že bude odosielať Fu-loneho listy. Na obálky listov, ktoré mi Fu-lone písal, Harold často nakreslil malé obrázky a dopísal poznámky typu „Posnažím sa, aby ti písal častejšie!“.

 Písali sme si asi 18 mesiacov a potom sme sa rozhodli, že sa zoberieme. A tak som po siedmich rokoch z Peru odišla.

 Dňa 17. novembra 1965 sme sa Fu-lonem vzali. Môj nový život v Hongkongu sa mi páčil. S manželom sme bývali v kancelárii pobočky spolu s ďalšími dvomi pármi. Cez deň Fu-lone prekladal v pobočke a ja som bola v službe. Nebolo ľahké učiť sa kantončinu, ale ostatné misionárky a môj manžel mi trpezlivo pomáhali. Viedla som aj biblické štúdiá s malými deťmi a vďaka tomu som z učenia jazyka nemala taký stres.

 Po niekoľkých rokoch sme sa s Fu-lonem presťahovali do misionárskeho domova v inej časti Hongkongu nazývanej Kwun Tong, aby Fu-lone mohol učiť nových misionárov kantončinu. b Služba v tej oblasti bola nádherná a veľakrát sa mi ani nechcelo vrátiť domov.

 V roku 1968 som bola nadšená, keď sme dostali novú publikáciu na vedenie biblických štúdií Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Bola jednoduchšia ako predchádzajúca študijná pomôcka Boh nech je pravdivý, najmä pre študentov, ktorí nepoznali Bibliu a kresťanstvo.

 No aj ja som sa musela niečo naučiť. Najprv som si totiž myslela, že keď študenti vedia odpovedať na tlačené otázky v publikácii, znamená to, že prijímajú pravdu. Ale mýlila som sa. Raz sa mi dokonca stalo, že jedna z mojich študentiek prebrala celú knihu Pravda a až potom som sa dozvedela, že neverí v Boha. Naučila som sa, že ak chcem zistiť, čo si študenti myslia, musím sa s nimi o preberanej látke viac rozprávať.

 Po niekoľkých rokoch v Kwun Tongu sme sa vrátili do pobočky a Fu-lone začal slúžiť ako člen výboru hongkonskej pobočky. Odvtedy som pracovala na oddelení upratovania a na recepcii. Fu-lone musel niekedy cestovať, aby vybavil dôverné teokratické záležitosti, a pri tom som ho nemohla sprevádzať. Ale bola som rada, že som ho mohla v jeho práci podporovať.

 Žiaľ, v roku 2008, sa mi celý život zo dňa na deň zmenil. Keď bol krátko pred Slávnosťou na pamiatku Ježišovej smrti môj drahý Fu-lone na cestách, náhle zomrel. Bola som zdrvená. Bratia a sestry robili všetko preto, aby ma podporovali. Aby som nepreplakala Pamätnú slávnosť, pomohlo mi, že som s jednou záujemkyňou vyhľadávala biblické texty, ktoré sa čítali. Silu mi dodával jeden z Fu-loneho obľúbených biblických textov: „Veď ja, Jehova, tvoj Boh, ťa pevne držím za ruku... ‚Pomôžem ti!‘“ (Izaiáš 41:13)

 Sedem rokov po Fu-loneho smrti mi bratia z Hongkongu odporučili, aby som sa presťahovala do väčšej pobočky, kde by som dostala lepšiu zdravotnú starostlivosť. Preto som sa v roku 2015 presťahovala do juhoafrickej pobočky, ktorá leží neďaleko miesta, kde som sa v roku 1947 dozvedela o pravde.

 V službe Jehovovi som prežila mnoho krásnych rokov a cítim, že ma Jehova za moju ochotu odmenil. Stále som v kontakte s mojimi bývalými študentmi Biblie, ktorí verne slúžia Jehovovi. Videla som, ako Jehova môže odmeniť to, čo robíme pri zvestovaní, hoci nám sa to zdá len málo. Napríklad počet zvestovateľov v Peru vzrástol zo 760 v roku 1958 na približne 133 000 v roku 2021 a v Hongkongu zhruba z 230 v roku 1965 na 5 565 v roku 2021.

 Vzhľadom na môj vek už nemôžem robiť toľko ako kedysi. Ale stále som ochotná robiť pre Jehovu čo treba. A teším sa na čas, keď bude v Jehovovom novom svete potrebných veľa ochotných rúk a ja s radosťou poviem „Chcem!“.