Narodil som sa v roku 1941 do rodiny nepočujúcich, ktorá žila vo fínskom meste Virrat. Celá moja rodina boli nepočujúci – rodičia, mladší brat i sestra a aj viacerí ďalší príbuzní. Dorozumievali sme sa posunkovým jazykom.

 Chodil som do internátnej školy, ktorá bola od nás asi 240 kilometrov. Bolo v nej prísne zakázané posunkovať. Na fínskych školách pre nepočujúcich sa v tom čase vyučovalo len orálnou metódou. Znamenalo to, že sme sa museli učiť hovoriť po fínsky a odzerať z pier. Ak nás učitelia pristihli posunkovať, udreli nás pravítkom alebo trstenicou po prstoch tak silno, že nás boleli niekoľko dní.

 Rodičia mali farmu, a tak som po strednej škole išiel študovať na vysokú školu poľnohospodársku. Keď som sa vrátil domov, na stole som uvidel časopis Strážna veža a Prebuďte sa! Otec mi vysvetlil, že v tých časopisoch sa píše o krásnych biblických sľuboch a že k nim chodí manželský pár počujúcich a učí ich z Biblie. Títo manželia sa s rodičmi dorozumievali tak, že si písali na papier.

 Otec mi tiež povedal, že keď bude vládnuť Božie Kráľovstvo, zem bude krásnym rajom a mŕtvi budú vzkriesení. Ale mňa učili, že ľudia idú po smrti do neba. Myslel som si, že svedkov určite zle pochopil, keďže spolu nekomunikovali v posunkovom jazyku.

 Keď manželia prišli za rodičmi znova, spýtal som sa ich na to. „Otec to pochopil správne,“ povedali mi. A ukázali, čo hovoril o vzkriesení Ježiš v Jánovi 5:28, 29. Vysvetlili mi, že Boh zbaví zem zla a že ľudia budú zdraví a budú žiť večne v pokojnom svete. (Žalm 37:10, 11; Daniel 2:44; Zjavenie 21:1–4)

 Chcel som vedieť viac, a tak som sa začal učiť z Biblie. Pomáhal mi pritom počujúci svedok Antero. Neovládal posunkový jazyk, preto som mu svoje odpovede na otázky z knihy písal na papier. Antero si ich prečítal a dopísal k nim doplňujúce otázky alebo komentáre. Bol veľmi trpezlivý. Takto sme spolu študovali každý týždeň dve hodiny.

 V roku 1960 som šiel na zjazd Jehovových svedkov, kde sa program tlmočil do posunkového jazyka. V piatok popoludní zaznel oznam, že ďalší deň sa bude krstiť. A tak som si v sobotu ráno vzal so sebou plavky a uterák a dal som sa pokrstiť. a Onedlho sa dali pokrstiť aj moji rodičia a súrodenci.

 To, čo som sa dozvedel, som túžil odovzdať aj ďalším nepočujúcim. A pre nich to bolo najzrozumiteľnejšie v posunkovom jazyku. So zvestovaním dobrej správy som začal vo svojom meste.

 Zakrátko som sa presťahoval do Tampere, veľkého priemyselného mesta. Chodil som po domoch a pýtal som sa ľudí, či nevedia o nejakých nepočujúcich. Takto som viacerých začal učiť z Biblie. Po niekoľkých rokoch bolo v Tampere desať nepočujúcich zvestovateľov.

 V roku 1965 som sa zoznámil s milou sestrou Maire. O rok sme sa vzali. Začala sa učiť posunkový jazyk a šlo jej to veľmi dobre. Za tých päť desaťročí, čo sme spolu slúžili Jehovovi, mi bola vernou partnerkou, na ktorú som sa vždy mohol spoľahnúť.

 Dva roky po svadbe sa nám narodil syn Marko, ktorý počuje. Doma sme ho učili jeho materinský jazyk fínčinu a tiež fínsky posunkový jazyk. Dal sa pokrstiť, keď mal 13 rokov.

 Časom sa k našej skupine posunkového jazyka v Tampere pridali mnohí ďalší. Preto sme sa v roku 1974 presťahovali do iného mesta, Turku, v ktorom neboli nepočujúci svedkovia. Znova sme začali chodiť po domoch a hľadať nepočujúcich. Za tie roky, čo sme boli v Turku, sa dalo pokrstiť 12 ľudí, ktorých som učil z Biblie.

 V roku 1987 šiel Marko slúžiť do Bételu. Naša skupina posunkového jazyka v Turku sa medzitým rozrástla, a tak sme začali plánovať ďalšie sťahovanie.

 Zhruba v tom období sa otvárala možnosť slobodne zvestovať dobrú správu vo východnej Európe. A tak som v januári 1992 odcestoval ešte s jedným nepočujúcim bratom do Tallinnu v Estónsku.

 Skontaktovali sme sa s jednou svedkyňou, ktorej brat bol nepočujúci. Nemal síce záujem o Bibliu, ale bol veľmi priateľský a zoznámil nás s mnohými nepočujúcimi Estóncami. V posledný večer nášho pobytu nás vzal na konferenciu, ktorú usporiadalo Estónske združenie nepočujúcich v Tallinne. Prišli sme v predstihu a na stolík sme rozložili naše časopisy a knihy v estónčine a ruštine. Rozdali sme asi 100 kníh a 200 časopisov a získali 70 adries. V ten večer sme v Estónsku položili základ na službu medzi nepočujúcimi.

 Onedlho sme do Estónska začali pravidelne chodiť aj s Maire na zvestovateľské výlety. Skrátili sme si pracovný úväzok a začali s pravidelnou priekopníckou službou. V roku 1995 sme sa presťahovali bližšie k Helsinkám, lebo odtiaľ sa dalo ľahšie dostať trajektom do Tallinnu. Naša služba v Estónsku priniesla lepšie výsledky, než sme si kedy predstavovali.

 Z Biblie sme učili toľkých ľudí, že viac by sme už nezvládli. Šestnásti z nich sa dali pokrstiť. Boli medzi nimi aj dve rodné sestry, ktoré boli nepočujúce i nevidiace. Učili sme ich takzvaným taktilným posunkovým jazykom. To znamená, že sme posunkovali a ony hmatom naše posunky vnímali.

 Vyučovať nepočujúcich z Biblie bolo v tom čase náročné, lebo sme nemali publikácie v našom posunkovom jazyku. Preto sme si z našich časopisov vystrihovali obrázky a vyrábali z nich album. Ten sme potom intenzívne využívali v službe.

 Fínska pobočka ma požiadala, aby som vycestoval do Litvy a Lotyšska a zistil, čo by sa pre nepočujúcich dalo urobiť v týchto krajinách. S Maire sme tam boli niekoľkokrát a učili sme tamojších svedkov vyhľadávať nepočujúcich. Každá z týchto krajín má vlastný posunkový jazyk. Naučil som sa všetky – estónsky, litovský, lotyšský a ešte aj niečo z ruského, lebo v pobaltských štátoch žijú aj nepočujúci Rusi.

 Žiaľ, po ôsmich rokoch cestovania po Estónsku a ostatných pobaltských štátoch Maire diagnostikovali Parkinsonovu chorobu. Preto sme s cestovaním museli skončiť.

 V roku 1997 fínska pobočka zriadila pracovný tím, ktorý mal na starosti preklad publikácií do posunkového jazyka. Keďže sme bývali neďaleko, s Maire sme im chodili pomáhať. Ja občas pomáham aj dnes. Spolupracovali sme s Markom, naším synom. Marko so svojou manželkou Kirsi neskôr navštevoval pobočky v iných krajinách a školil tam prekladateľské tímy posunkového jazyka.

 Fínska pobočka zorganizovala tiež kurzy posunkového jazyka pre počujúcich zvestovateľov. Vďaka tomu sa mnohí zapojili do pomoci nepočujúcim vrátane zvestovateľskej služby, organizovania zhromaždení a starostlivosti o zbor.

 V roku 2004 sme s Maire boli pri tom, keď v Helsinkách vznikol prvý zbor fínskeho posunkového jazyka. Za tri roky sa z neho stal silný zbor plný horlivých zvestovateľov a mnohých priekopníkov.

 Znova sme začali uvažovať nad tým, že sa presťahujeme niekam inam, kde by sme mohli pomôcť. V roku 2008 sme si našli bývanie blízko Tampere a vrátili sme sa do skupiny posunkového jazyka, z ktorej sme pred 34 rokmi odišli. O rok sa z tejto skupiny stal druhý zbor posunkového jazyka vo Fínsku.

 Medzitým sa Mairin zdravotný stav zhoršoval. S láskou som sa o ňu staral až do jej smrti v roku 2016. Hoci mi veľmi chýba, teším sa na to, že ju znova uvidím v novom svete, kde už choroby nebudú. (Izaiáš 33:24; Zjavenie 21:4)

 Uplynulých 60 rokov bolo oznamovanie dobrej správy nepočujúcim náplňou môjho života. A moja túžba pomáhať im je rovnako silná ako na začiatku.