Nečudujem sa, že bratia pochybovali, že vydržím v priekopníckej službe dlhšie. Duchovné veci pre mňa totiž neboli až také dôležité. Zvestovateľskú službu som nemal rád a veľakrát som sa modlil, aby v nedeľu pršalo, aby som do nej nemusel ísť. A keď som už do nej išiel, len som ponúkal časopisy a Bibliu som nikdy nepoužíval. Moja mama ma podplatila, aby som na zhromaždeniach čítal z Biblie. Nerád som študoval a nemal som žiadne duchovné ciele.

 V to leto bol v Cardiffe vo Walese oblastný zjazd (dnes nazývaný regionálny zjazd). Ten zjazd úplne zmenil môj život. Jeden z rečníkov položil vo svojom prejave niekoľko otázok. Spýtal sa: „Si pokrstený, oddaný Jehovov služobník?“ „Áno,“ pomyslel som si. „Sľúbil si Jehovovi, že mu budeš slúžiť celým svojím srdcom, dušou, mysľou a silou?“ „Áno.“ „Máš nejaké zdravotné problémy alebo rodinné záväzky, ktoré by ti bránili v priekopníckej službe?“ „Nemám.“ „Máš nejaký dôvod, prečo nemôžeš byť priekopníkom?“ „Vlastne nie.“ „Ak si na poslednú otázku odpovedal nie, prečo neslúžiš ako priekopník?“

 Zrazu akoby sa mi otvorili oči. Pomyslel som si: Doteraz som márnil svoj život. Uvedomil som si, že neslúžim Jehovovi celou dušou a že keď chcem, aby Jehova splnil to, čo mi sľúbil, aj ja musím dodržať to, čo som sľúbil jemu. A tak som v októbri 1956 začal s prázdninovou priekopníckou službou. Dnes jej hovoríme pomocná priekopnícka služba.

 O rok neskôr som sa stal pravidelným priekopníkom a presťahoval som sa do zboru, kde bolo len 19 zvestovateľov. Odkedy som tam prišiel, mal som na zhromaždeniach prejavy každý týždeň. Bratia boli ku mne veľmi trpezliví a pomáhali mi, aby som sa v nich zlepšil. O dva roky neskôr, v roku 1959, som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka a poslali ma slúžiť do mesta Aberdeen ďaleko na severe Škótska. O niekoľko mesiacov ma pozvali slúžiť do Bételu v Londýne. Som veľmi rád, že som tam sedem rokov mohol pracovať v tlačiarni.

 Službu v Bételi som miloval, ale veľmi som túžil znovu tráviť viac času vo zvestovateľskej službe. Bol som mladý, zdravý a ochotný slúžiť kdekoľvek. A tak som si v apríli 1965 podal prihlášku do školy Gileád.

 V tom istom roku som išiel aj s mojím spolubývajúcim do Berlína na zjazd. A chceli sme sa ísť pozrieť aj na Berlínsky múr, ktorý bol postavený len pár rokov predtým.

 Počas zjazdu sme mohli ísť jeden deň do služby a mňa pridelili so sestrou Susanne Bandrockovou. Vzali sme sa v roku 1966 a o už dva roky nás pozvali do 47. triedy školy Gileád. Boli sme z toho nadšení. Tých päť mesiacov nám ubehlo veľmi rýchlo. Po škole nás poslali do Zairu, čo je dnes Konžská demokratická republika. Vôbec sme to nečakali. O tejto krajine sme skoro nič nevedeli. Hoci sme mali obavy, zverili sme sa do Jehovových rúk a túto úlohu sme prijali.

 Po dlhých hodinách letu a čakania na letiskách sme pristáli v baníckom meste Kolwezi. Prekvapilo nás, že nás nikto neprišiel privítať. Neskôr sme sa dozvedeli, že telegram, ktorý mal bratov informovať o našom príchode, prišiel až dva dni po nás. Na letisku k nám pristúpil jeden policajt a povedal nám niečo po francúzsky. No my sme vtedy po francúzsky ešte nevedeli. Žena, ktorá stála pred nami, sa otočila a preložila nám to – povedala nám, že sme zatknutí.

 Policajt, ktorý nás zatkol, nariadil jednému mužovi, aby nás odviezol vo svojom starom dvojmiestnom športovom aute. Všetci štyria sme sa horko-ťažko natlačili dovnútra. Muselo to vyzerať veľmi komicky. Kufre sme mali pod kapotou, ktorá sa ale nedala úplne zavrieť, a nadskakovali sme na ceste plnej výmoľov. Celé auto vyzeralo ako ryba, ktorá žuje našu batožinu.

 Viezli nás do misionárskeho domova. Nevedeli sme, kde presne to je, ale policajt to vedel. Keď sme prišli, nikto tam nebol a brána bola zamknutá. Všetci misionári boli buď na medzinárodnom zjazde, alebo na dovolenke. Stáli sme tam na horúcom slnku a rozmýšľali sme, čo bude ďalej. Nakoniec prišiel jeden miestny brat. Keď nás uvidel, srdečne sa na nás usmial a hneď sme sa cítili lepšie. Brat sa s tým policajtom poznal a vedel, že chce od nás peniaze. Chvíľu sa s ním rozprával a policajt potom odišiel. Zakrátko sme sa už mohli ubytovať.

 Čoskoro sme zistili, že ľudia sú tu srdeční a optimistickí napriek tomu, že si toho veľa vytrpeli. Posledných desať rokov tu totiž boli nepokoje a vzbury, ktoré často viedli k násiliu. Potom v roku 1971 Jehovovi svedkovia prestali byť štátom uznaným náboženstvom. Rozmýšľali sme, čo s nami bude ďalej.

 Ale teraz nebol čas podľahnúť strachu. Napriek tomu, že na bratov a sestry bol vyvíjaný obrovský nátlak, aby urobili kompromis vo svojej kresťanskej neutralite, len veľmi málo z nich tomuto tlaku podľahlo. Ak niekto nenosil odznak politickej strany a nemal pri sebe stranícky preukaz, nemohol využívať štátne služby a polícia a armáda s ním často zle zaobchádzala. Bratia prišli o prácu a ich deti boli vylúčené zo školy. Okrem toho stovky bratov uväznili. Boli to ťažké časy. No napriek tomu bratia a sestry naďalej odvážne zvestovali dobrú správu.

 Počas tých rokov sme mnoho času strávili na cestách vo vidieckych oblastiach v krajskej a oblastnej službe. Takýto život prinášal zaujímavé, ale niekedy aj náročné situácie. V malých chatrčiach so slamenou strechou bolo veľakrát ledva miesto na to, aby sme si mali kde ľahnúť. Už som prestal rátať, koľkokrát som si udrel hlavu o nízku zárubňu. Kúpali sme sa vo vode z potokov a riek, po večeroch sme čítali pri svetle sviečok a varili sme na drevnom uhlí. Ale to všetko patrilo k pravému misionárskemu životu. A na to sme sem prišli. Cítili sme sa, akoby sme boli v službe v prvej línii.

 Život s miestnymi bratmi a sestrami nás naučil vážiť si veci, ktoré by človek inak ľahko mohol považovať za samozrejmosť – jedlo, vodu, oblečenie či strechu nad hlavou. (1. Timotejovi 6:8) Všetko ostatné je bonus navyše. A táto jednoduchá, ale silná pravda v nás zostala až doteraz.

 Aj keď sme nezažívali také skúšky ako apoštol Pavol, niekedy sme mali pocit, že táto služba preveruje našu vieru a pohnútky. Cestovali sme po cestách, ktoré boli vo veľmi zlom stave, a niekedy tam takmer žiadne neboli. Často nás na cestách poriadne vytriaslo. Niekedy sme zapadli do hlbokého piesku a v období dažďov sme veľakrát uviazli v blate. Raz sme za jeden deň prešli iba 70 kilometrov a s autom sme zapadli 12-krát a museli sme ho vyhrabávať.

 No nikdy sme necítili, že Jehova je tak blízko pri nás, ako keď sme slúžili v týchto náročných podmienkach v buši. Hoci sme sa často ocitli v ťažkých situáciách, s ktorými sme nemohli nič urobiť, s Jehovovou pomocou sme sa ich naučili zvládať s radosťou. A aj keď Susanne nie je veľmi dobrodružný typ, nikdy sa na nič nesťažovala. Veľmi radi spomíname na toto obdobie. Veľa nám to dalo.

 Keď sme slúžili v Zaire, niekoľkokrát ma zatkli. Raz ma dokonca obvinili z toho, že ilegálne obchodujem s diamantmi. Samozrejme, mali sme veľké obavy, ako to dopadne. Ale hovorili sme si, že ak Jehova chce, aby sme dokončili našu službu, pomôže nám. A presne tak to aj bolo.

 V roku 1981 nás pozvali slúžiť do pobočky v Kinshase. Rok predtým bola naša činnosť znovu zákonne uznaná. Bratom sa podarilo nájsť pozemok na výstavbu väčšej pobočky. Ale v marci 1986 prezident nečakane podpísal zákaz činnosti Jehovových svedkov. Výstavba pobočky sa zastavila a onedlho väčšina misionárov odišla z krajiny.

 Nám sa podarilo ostať trochu dlhšie. Aj keď sme vedeli, že nás stále sledujú, snažili sme sa naďalej čo najviac zvestovať. Hoci sme boli opatrní, nakoniec ma aj tak počas jedného štúdia zatkli. Hodili ma do preplnenej cely. Bolo v nej horúco, tma a zapáchalo tam. Jediný prístup svetla a čerstvého vzduchu bol z malého otvoru vysoko v stene. Niekoľko spoluväzňov ma schmatlo a postavili ma pred svojho vodcu. Povedal mi: „Zaspievaj našu hymnu!“ Povedal som mu, že ju neviem. „Tak zaspievaj hymnu svojej krajiny!“ Povedal som mu, že neviem ani tú. Tak ma prinútil, aby som stál pri stene asi 45 minút. Nakoniec sa bratom podarilo dostať ma z väzenia.

 Videli sme, že situácia v krajine sa tak skoro nezlepší, a krátko nato sme boli pridelení do Zambie. Keď sme prešli cez hranice, mali sme zmiešané pocity. Na jednej strane sa nám uľavilo, no na druhej strane sme mysleli na tých 18 rokov, ktoré sme tu strávili s našimi bratmi a sestrami. Hoci to nebolo vždy ľahké, cítili sme, že Jehova nás žehnal a že bol po celý čas s nami. Naučili sme sa po swahilsky, po francúzsky a Susanne aj trochu po lingalsky. Mali sme veľkú radosť z toho, že sme pomohli viac ako 130 ľuďom, aby sa dali pokrstiť. A tešili sme sa, že sme prispeli aj k tomu, aby v budúcnosti mohli spoznať Jehovu ďalší ľudia. A bolo ich veľmi veľa! V roku 1993 Najvyšší súd zrušil zákaz z roku 1986. A dnes je v Konžskej demokratickej republike viac než 240 000 zvestovateľov.

 V Zambii sme zažili výstavbu novej pobočky a neskôr aj jej rozšírenie. Dnes je v tejto krajine trikrát viac zvestovateľov, ako keď sme sem v roku 1987 prišli.

 Takže ako to dopadlo s tým mladým bratom, ktorý vraj nevydrží v priekopníckej službe ani mesiac? Vďaka podpore od Jehovu a od mojej drahej manželky Susanne je to už 65 rokov, čo môžem byť v tejto krásnej službe celým časom. Vyskúšal som Jehovu a presvedčil som sa, že je dobrý. (Žalm 34:8)

 Uvedomujeme si, že nie sme ničím výnimoční, iba sa zo všetkých síl snažíme byť verní svojmu sľubu, ktorý sme dali Jehovovi. Veríme, že Jehova nám bude naďalej pomáhať, aby sme sa „neodťahovali“, ale, naopak, stále si posilňovali „vieru a zachránili si život“. (Hebrejom 10:39)

 Pozrite si video Dayrell a Susanne Sharpovci: Sľúbili sme Jehovovi, že mu budeme slúžiť celou dušou.