Narodila som sa v roku 1934 v Pescare, meste na východnom pobreží Talianska pri Jadranskom mori. Bola som najmladšia zo štyroch dcér. Otec nám dával mená podľa abecedy a začal písmenom „A“. Preto sa moje meno začína na „D“.

 Otca vždy zaujímali duchovné veci. S Jehovovými svedkami sa prvýkrát stretol v júli 1943, keď mu o Biblii hovoril Liberato Ricci, ktorý študoval s Jehovovými svedkami. A požičal mu aj jednu Strážnu vežu. Netrvalo dlho a otec už nadšene hovoril o tom, čo sa dozvedel, ďalším. Aj mama prijala pravdu. Nevedela síce čítať, ale to ju nezastavilo. Aby sa mohla o Biblii rozprávať s druhými, učila sa biblické verše naspamäť.

 V našom malom dome bolo vždy živo. Bývali u nás zhromaždenia, a hoci sme mali iba dve izby, často sme ubytovali cestujúcich dozorcov a priekopníkov.

 Moje dve najstaršie sestry sa o pravdu veľmi nezaujímali. Neskôr sa vydali a odišli z domu. Ale ja a moja sestra Cesira sme veľmi rady počúvali otca, keď čítal Bibliu. Veľmi sme sa tešili aj na to, keď k nám prišli bratia a mali povzbudzujúce prejavy pre našu skupinu.

 Často som chodila s mojím otcom aj s ďalšími do služby, ale bola som taká nesmelá, že mi trvalo celé mesiace, kým som pozbierala odvahu a niečo povedala. No Jehovu som milovala stále viac a v júli 1950 som sa dala pokrstiť. Prejav ku krstu bol u nás doma a potom sme šli k moru, kde som bola pokrstená. Nasledujúci rok boli do našej oblasti pridelení ako zvláštni priekopníci jedni manželia a často som s nimi chodila do služby. Čím častejšie som do nej chodila, tým to bolo pre mňa ľahšie. Veľmi som si službu zamilovala!

 Náš prvý krajský dozorca bol Piero Gatti. a Povzbudil ma, aby som začala s priekopníckou službou a tiež aby som sa presťahovala niekam, kde je potrebných viac zvestovateľov. Niečo také mi nikdy predtým ani nenapadlo. U nás bolo totiž zvykom, že dievčatá bývali s rodičmi, až kým sa nevydali. A tak som v marci 1952 začala s priekopníckou službou doma. Vtedy som ešte netušila, ako veľmi toto rozhodnutie ovplyvní môj život.

 Zhruba v tom istom čase chcela začať slúžiť ako priekopníčka aj jedna mladá sestra, Anna. Preto sa prisťahovala k nám, aby sme mohli slúžiť spolu. V roku 1954 nás poslali ako zvláštne priekopníčky do mesta Perugia, ktoré bolo od nás asi 250 kilometrov a neboli tam žiadni svedkovia.

 Bolo to pre mňa veľké dobrodružstvo! Mala som iba 20 rokov a dovtedy som odišla zo svojho rodného mesta len vtedy, keď som išla s rodičmi na zjazd. Teraz som mala pocit, akoby som išla na druhý koniec sveta! Otec mal trochu obavy z toho, že budeme s Annou bývať samy, a tak nám prišiel pomôcť nájsť ubytovanie. Prenajali sme si izbu, v ktorej sme mávali aj zhromaždenia. Zozačiatku sme na nich boli len my dve. Ale služba v Perugii a v okolitých mestečkách a dedinách bola krásna. A časom začala prinášať aj ovocie. Asi o rok neskôr prišiel do Perugie jeden brat a začal viesť zhromaždenia. Keď sme v roku 1957 odchádzali, bol tu už malý zbor.

 Ďalšie mesto, kam nás poslali slúžiť, bolo Terni v strednom Taliansku. Boli sme nadšené, lebo už vtedy tam bolo veľa záujemcov. Ale nebolo to tam vždy jednoduché. Hoci fašistický režim sa oficiálne skončil v roku 1943, niektorí úradníci ďalej robili Jehovovým svedkom problémy a vyžadovali, aby sme mali povolenie na zvestovanie z domu do domu.

 Bolo bežné, že nás pri zvestovaní sledovali policajti. Niekedy sme sa im stratili v dave, ale nie vždy sa to podarilo. Mňa zatkli dvakrát. Prvýkrát to bolo, keď som bola v službe s krajským dozorcom. Obvinili nás z toho, že zvestujeme bez povolenia, a chceli, aby sme zaplatili pokutu. Odmietli sme to, lebo sme neporušili žiadny zákon. Mala som taký strach, že mi až srdce išlo vyskočiť z hrude, a ďakovala som Jehovovi, že som tam nebola sama. Spomenula som si na povzbudzujúce slová z Izaiáša 41:13, kde Jehova hovorí: „Neboj sa, pomôžem ti!“ Prepustili nás, a keď sa náš prípad dostal pred súd, sudca nás zbavil obvinenia. Asi o pol roka ma zatkli znovu. Tentoraz som bola sama. Ale sudca opäť povedal, že som neporušila žiadny zákon.

 Pamätám sa, ako veľmi som sa tešila na zjazd, ktorý bol v roku 1954 v Neapole. Keď som tam prišla, prihlásila som sa, že pomôžem pri upratovaní štadióna, kde sa mal konať zjazd. Upratovala som blízko pódia. Tam som si všimla mladého, sympatického brata, Antonia Caparelliho, priekopníka z Líbye. Jeho rodina sa tam presťahovali z Talianska v 30. rokoch 20. storočia.

 Antonio bol veľmi energický a odvážny. Na motorke chodil zvestovať hlboko do Líbyjskej púšte Talianom, ktorí tam žili. Z času na čas sme si napísali. Začiatkom roka 1959 sa Antonio vrátil do Talianska. Niekoľko mesiacov bol v Bételi v Ríme. Potom začal slúžiť ako zvláštny priekopník v meste Viterbo v strednom Taliansku. Boli sme si stále bližší, a tak sme sa 29. septembra 1959 vzali. Presťahovala som sa za Antoniom do Viterba.

 Potrebovali sme nájsť nejaké miesto, kde budeme bývať a kde budeme mávať aj zhromaždenia. Nakoniec sme našli jednu miestnosť na prízemí, ktorá vyzerala ako obchodík, s malou kúpeľňou vzadu. Do jedného rohu sme dali posteľ a aby ju nebolo vidieť, dali sme pred ňu zástenu. Vo zvyšnej časti miestnosti bola naša obývačka alebo sála Kráľovstva – podľa toho, aký bol práve deň. Táto miestnosť nebola ideálna, a ak by som mala bývať sama, asi by som si ju nikdy neprenajala. Ale bola som šťastná, pretože sme mohli byť s Antoniom spolu.

 V roku 1961 bol Antonio vymenovaný za krajského dozorcu. Najprv však musel absolvovať školu pre služobníkov zboru, ktorá mala trvať celý mesiac. Musím priznať, že som sa trochu ľutovala, hlavne večer, keď som bola sama. No bola som šťastná, že Antonio bude môcť robiť pre Jehovu ešte viac. A keďže som stále trávila veľa času v službe, rýchlo mi to ubehlo.

 V krajskej službe sme veľa cestovali, a to od Benátska na severe Talianska až po Sicíliu. Spočiatku sme nemali auto, preto sme všade chodili verejnou dopravou. Raz, keď sme boli na sicílskom vidieku a išli sme autobusom, v ktorom nás poriadne vytriaslo, na zastávke nás čakali bratia s oslíkom, ktorý mal odniesť našu batožinu. Antonio mal na sebe oblek a kravatu a ja som mala šaty, ktoré som nosila na zhromaždenia. Musel to byť komický pohľad, ako sme tak išli s farmármi a s oslíkom, ktorý niesol naše kufre a písací stroj.

 Bratia k nám boli veľmi štedrí, aj keď toho sami veľa nemali. V niektorých domoch nebola kúpeľňa ani tečúca voda. Raz sme boli ubytovaní v izbe, v ktorej roky nikto nebýval. V noci som sa stále prehadzovala, a tak ma Antonio zobudil. Rýchlo sme zistili, prečo som spala tak nepokojne. Keď sme zdvihli plachtu, s hrôzou sme zistili, že matrac sa priam hemží hmyzom! No keďže bola hlboká noc, veľa sme s tým nemohli urobiť. A tak sme z matraca vytriasli, čo sa dalo, a snažili sme sa znovu zaspať.

 No takéto zážitky neboli to najťažšie, s čím som musela zápasiť. Omnoho ťažšie bolo prekonať plachosť. Keď sme nejaký zbor navštívili prvýkrát, bolo pre mňa veľmi ťažké spriateliť sa s bratmi a sestrami. Ale veľmi som chcela sestry povzbudiť, a tak som robila, čo bolo v mojich silách, aby som to prekonala. S Jehovovou pomocou som sa na konci týždňa vždy cítila už oveľa lepšie. Veľmi som si vážila, že som mohla spolupracovať s bratmi a sestrami a vidieť, akí sú štedrí, akú majú silnú vieru a ako veľmi milujú Jehovu.

 V krajskej a oblastnej službe b sme boli niekoľko rokov. Potom nás v roku 1977 pozvali do Bételu v Ríme, aby sme pomohli s prípravami medzinárodného zjazdu „Víťazná viera“, ktorý sa mal konať v roku 1978. Po niekoľkých mesiacoch sme boli vymenovaní za členov rodiny Bétel. Krátko nato začal Antonio slúžiť ako člen výboru pobočky.

 V Bételi bolo pre mňa všetko úplne nové. A pre svoju povahu som sa opäť niekedy cítila veľmi nesvoja. No vďaka Jehovovej pomoci, ako aj vďaka pomoci bételitov som sa tu už onedlho cítila ako doma.

 V ďalších rokoch prišli nové skúšky – vážne zdravotné problémy. V roku 1984 Antonio musel podstúpiť operáciu srdca. A asi o desať rokov nato sa uňho objavili ďalšie zdravotné problémy. Potom v roku 1999 lekári zistili, že má zhubný nádor. Antonio bol vždy veľmi aktívny a energický človek. Ale nad touto hroznou chorobou nedokázal zvíťaziť. Keď som videla, ako zo dňa na deň slabne, trhalo mi to srdce. Úpenlivo som sa modlila k Jehovovi a prosila som ho, aby mi dal silu podporovať môjho drahého manžela. Často som si tiež čítala Žalmy. To mi pomáhalo, aby som necítila až takú veľkú úzkosť. Antonio zomrel 18. marca 1999. Boli sme manželmi takmer 40 rokov.

 Je neuveriteľné, aký osamelý sa môže človek cítiť, aj keď je okolo neho veľa ľudí. Bételiti, ako aj bratia a sestry, ktorých sme spoznali v krajskej a oblastnej službe, mi boli veľkou oporou, utešovali ma a pomáhali mi. Napriek tomu som cítila obrovskú prázdnotu. Keď som sa večer vracala do prázdnej bételovej izby, mala som v srdci takú bolesť, že sa to slovami ani nedá opísať. Pomohli mi to zvládnuť modlitby, osobné štúdium a čas. Neskôr som opäť dokázala s radosťou spomínať na to všetko, čo sme s Antoniom prežili. Často sa k tomu rada vraciam. Som si istá, že Jehova si Antonia pamätá a že pri vzkriesení sa s ním znovu stretnem!

 V Bételi som pracovala v rôznych oddeleniach. Teraz pracujem v krajčírskej dielni. Mám radosť, že môžem robiť niečo užitočné pre svoju veľkú rodinu. Snažím sa tiež čo najviac chodiť do služby. Samozrejme, že už nedokážem zvestovať toľko ako kedysi, ale stále ma veľmi teší, keď môžem s ľuďmi hovoriť o dobrej správe – čo je niečo, čo som si zamilovala už v mladosti. Často povzbudzujem mladých, aby začali s priekopníckou službou, pretože viem, aká je táto služba úžasná.

 Keď sa obzriem späť na tých takmer 70 rokov služby celým časom, vidím, ako veľmi mi Jehova pomáhal. Stále som dosť nesmelá, a tak viem, že z vlastnej sily by som to všetko nikdy nedokázala. Bola som na mnohých miestach, zažila som veľa zaujímavých vecí a stretla som ľudí, od ktorých som sa toho veľa naučila. Môžem bez váhania povedať, že by som si takýto život vybrala znova.