Táto vojna zmietala Španielskom takmer tri roky a ľuďom z nej zostali mnohé doslovné i citové jazvy. Výnimkou nebol ani môj otec. Vždy bol veľmi úprimný veriaci, ale zatrpkol na Boha, keď videl, ako veľmi sa katolícki kňazi zapájajú do vojny. Preto sa rozhodol, že ani mňa, ani môjho brata nedá pokrstiť v katolíckej cirkvi.

 V roku 1950 zaklopali na naše dvere dvaja Jehovovi svedkovia. Otec si ich vypočul a súhlasil, aby s ním každý týždeň študovali Bibliu. Mal som vtedy len 14 rokov a mojou vášňou bol futbal. Ocko sa pokúšal podnietiť ma, aby som si prečítal niečo z toho, čo priniesli svedkovia, ale ja som s tým nechcel mať nič spoločné. Raz, keď som sa vrátil z futbalového zápasu, som sa opýtal mamy, či sú tí učitelia Biblie znova u nás. Odpovedala: „Áno, sú s otcom v jedálni.“ Keď som to počul, hneď som znova vybehol na ulicu.

 Otec sa ale nikdy nenechal odradiť mojou nechuťou učiť sa z Biblie. Veľmi miloval pravdy, ktoré sa dozvedal, a v roku 1953 sa dal pokrstiť ako Jehovov svedok. To vo mne vzbudilo zvedavosť a začal som mu klásť veľa otázok. Dokonca som si od neho vypýtal Bibliu, lebo som chcel mať svoju vlastnú. Otec poprosil jedného mladého svedka, Máxima Murciu, aby so mnou viedol biblické štúdium. A o dva roky som sa dal vo veku 19 rokov pokrstiť ako Jehovov svedok. Krstil som sa v rieke Jarama, východne od Madridu.

 V 50. rokoch 20. storočia bolo náročné zvestovať a stretávať sa na zhromaždeniach. V Španielsku vtedy vládol diktátor Francisco Franco, ktorý chcel mať čisto katolícku krajinu. Preto polícia často zasahovala proti Jehovovým svedkom. Stretávali sme sa v súkromných príbytkoch a vždy sme boli mimoriadne opatrní, aby sme nevzbudili podozrenie susedov, ktorí by nás mohli nahlásiť polícii. Zvestovali sme tiež z domu do domu, ale veľmi obozretne. Náhodne sme si vybrali len dva-tri domy a potom sme sa rýchlo presunuli inam. Mnoho ľudí si nás vypočulo, no nie všetkým sa to páčilo.

 Pamätám sa, ako nám raz otvoril katolícky kňaz. Keď som mu vysvetlil, prečo som prišiel, spýtal sa: „A kto vám na to dal oprávnenie? Neviete, že vás môžem nahlásiť polícii?“ Vysvetlil som mu, že rátame s tým, že sa to môže stať. A dodal som: „Aj nepriatelia Ježiša Krista sa ho snažili dať zatknúť. Nie je teda logické, že aj jeho nasledovníkov bude čakať niečo podobné?“ Kňaz nebol z mojej odpovede nadšený. Šiel dnu a zavolal políciu. Asi ani nemusím hovoriť, že som z tej budovy odišiel tak rýchlo, ako sa len dalo.

 Napriek takýmto negatívnym skúsenostiam tých pár stovák zvestovateľov v Španielsku videlo, že krajina je zrelá na duchovnú žatvu. Vo februári 1956, keď som mal ešte stále len 19 rokov, som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka. a Väčšina z nás priekopníkov bola mladá a boli sme neskúsení, ale vďaka hŕstke misionárov, ktorí tu slúžili, sme získali školenie a povzbudenie, ktoré sme potrebovali. Bol som spolu s ďalším mladým priekopníkom pridelený slúžiť do mesta Alicante, kde sa dovtedy nezvestovalo. Už za niekoľko mesiacov sme zaviedli veľa biblických štúdií a dali sme ľuďom stovky našich publikácií.

 Samozrejme, naša činnosť neunikla pozornosti. Po pár mesiacoch v Alicante nás zatkla polícia a skonfiškovala nám Biblie. Držali nás vo väzení 33 dní. Potom nás vzali do Madridu, kde nás prepustili. Toto krátke uväznenie bolo malou ukážkou toho, čo ešte malo prísť.

 Keď som mal 21, dostal som povolávací rozkaz. Mal som sa dostaviť do vojenských barakov v meste Nador, ktoré v tom čase bolo súčasťou španielskeho protektorátu na severe Maroka. Tam som pred hlavným poručíkom úctivo objasnil svoj postoj: Nebudem slúžiť v armáde ani si neoblečiem uniformu. Armádna polícia ma eskortovala do väznice Rostrogordo v meste Melilla, kde som čakal na vojenský súd.

 No ešte predtým sa španielsky veliteľ v Maroku rozhodol, že armáda by sa mala posnažiť priviesť ma k rozumu. A tak ma urážali, asi 20 minút ma bičovali a potom do mňa kopali, až kým som nespadol na zem takmer v bezvedomí. No kapitán, ktorý to tam mal na starosti, ešte stále nebol spokojný, a tak mi svojou ťažkou vojenskou bagančou dupal po hlave, dokiaľ mi nezačala tiecť krv. Potom ma odvliekli do jeho kancelárie. Reval na mňa: „Nemysli si, že som s tebou skončil! Priprav sa na to, že ťa to isté alebo aj horšie čaká každý deň!“ Prikázal strážam, aby ma zavreli do podzemnej cely. Bola vlhká a tmavá. Ale moje vyhliadky sa mi zdali ešte černejšie.

 Doteraz si pamätám, ako som v tej cele zakrvavený ležal na zemi. Mal som len tenkú deku, ktorou som sa mohol prikryť, a spoločnosť mi robili potkany, ktoré sa z času na čas ukázali. Mohol som sa len modliť k Jehovovi, aby mi dal silu vytrvať. A tak som sa v tej tmavej, studenej kobke stále dookola iba modlil. b

 Na druhý deň ma znova zbili. Tentoraz si ma podal desiatnik. Kapitán sa prizeral, aby sa uistil, že ma nebude šetriť. Musím priznať, že v tej chvíli som uvažoval, ako dlho ešte dokážem takéto zaobchádzanie vydržať. V tú druhú noc v cele som Jehovu naliehavo prosil o pomoc.

 Na tretí deň ma znova priviedli ku kapitánovi. Obával som sa najhoršieho. Ako som vchádzal dovnútra, modlil som sa k Jehovovi. Čakal ma tam Don Esteban, c tajomník vojenského tribunálu. Prišiel, aby začal môj vojenský súdny proces.

 Keď Don Esteban videl obväzy na mojej hlave, spýtal sa, čo sa mi stalo. Váhal som, či mu mám všetko povedať, lebo som sa bál, čo bude potom, ale nakoniec som mu povedal pravdu. Keď si ma vypočul, odvetil: „Nemôžem zabrániť tvojmu súdnemu procesu. Ale môžeš si byť istý, že ťa už viac nikto nebude biť.“

 Vďaka tomu sa ma vo väzení už nikto ani nedotkol. Nikdy som sa nedozvedel, prečo sa tento sudca rozhodol, že sa so mnou príde porozprávať práve v ten deň. Ale viem, že Jehova mimoriadnym spôsobom odpovedal na moje modlitby. Zažil som, ako ma Jehova zachránil v tých najčernejších dňoch a nedovolil, aby som bol skúšaný viac, než dokážem zniesť. (1. Korinťanom 10:13) Pred súd som sa postavil s plnou dôverou v Jehovu.

 Vojenský súd ma odsúdil na 19 rokov väzenia a neskôr mi pridali ďalšie 3 roky za „neposlušnosť“. Pätnásť mesiacov som bol v Maroku a potom som bol presunutý do väznice Ocaña neďaleko Madridu, aby som si tam odslúžil zvyšok trestu. Tento presun som vnímal ako požehnanie od Jehovu. V porovnaní s Rostrogordom to bola prechádzka ružovou záhradou. V cele som mal posteľ, matrac a zopár poličiek. A po čase som dostal za úlohu robiť väzenského účtovníka. Ale keď je človek dlhý čas vo väzení, prináša to aj pocity osamelosti. Jednou z najťažších skúšok pre mňa bolo to, že som nemohol byť so svojimi duchovnými bratmi.

 Moji rodičia ma mohli občas navštíviť, ale veľmi som potreboval viac povzbudenia. Rodičia mi povedali, že aj iní bratia odmietli nastúpiť na vojenskú službu. Modlil som sa preto k Jehovovi, aby do našej väznice poslali aspoň jedného brata. A Jehova znova odpovedal na moje úpenlivé modlitby a bol ku mne ešte štedrejší, než som čakal. Čoskoro ku mne vo väznici Ocaña pribudli traja skvelí bratia – Alberto Contijoch, Francisco Díaz a Antonio Sánchez. Po štyroch rokoch izolácie od zboru som konečne mal duchovnú spoločnosť. Všetci štyria sme spolu študovali Bibliu a zvestovali spoluväzňom.

 Nakoniec som bol v roku 1964 podmienečne prepustený. Môj 22-ročný trest mi znížili na 6,5 roka. A hneď v prvý deň na slobode som si mohol užiť aj svoje prvé zhromaždenie. Hoci to znamenalo, že som svoje biedne úspory minul na taxík do Madridu, prišiel som na zhromaždenie práve včas. Bolo požehnaním byť znova s bratmi a sestrami. No netúžil som len po spoločnosti spolukresťanov. Chcel som sa hneď vrátiť aj k priekopníckej službe. Hoci nám polícia ešte stále robila problémy, ľudia na naše zvestovanie reagovali dobre a bolo potrebné urobiť veľa práce.

 V tom čase som sa zoznámil s Mercedes, pokornou a horlivou mladou sestrou, ktorá slúžila ako zvláštna priekopníčka. Mercedes nadšene zvestovala každému, komu len mohla. Bola tiež veľmi láskavá a štedrá, čo boli vlastnosti, pre ktoré sa mi ešte viac páčila. Zaľúbili sme sa do seba a o rok sme sa vzali. Mať po boku Mercedes bolo pre mňa požehnaním od Jehovu.

 Niekoľko mesiacov po svadbe sme boli pozvaní slúžiť v krajskej službe. Každý týždeň sme navštívili iný zbor a tešili sme sa z toho, že sme mohli byť s bratmi a sestrami na zhromaždeniach a v službe. Zborov v Španielsku rýchlo pribúdalo, rástli ako huby po daždi, a bratia potrebovali pomoc a povzbudenie. Krátko som tiež niekoľko dní v týždni dochádzal do kancelárie pobočky Jehovových svedkov v Barcelone, ktorej činnosť vtedy prebiehala tajne.

 Naša činnosť v podzemí sa skončila v roku 1967, keď vláda schválila zákon, ktorý všetkým občanom Španielska zaručoval náboženskú slobodu. Nakoniec v roku 1970 boli Jehovovi svedkovia zákonne uznaní. Konečne sme sa mohli slobodne stretávať, mať svoje sály Kráľovstva a oficiálne otvoriť pobočku.

 V roku 1971 sme boli s Mercedes pozvaní slúžiť ako stáli bételiti v novej pobočke v Barcelone. O rok neskôr však Mercedes otehotnela. Narodila sa nám krásna dcérka Abigail. To pre nás znamenalo, že sme museli ukončiť službu v Bételi a sústrediť sa na našu novú úlohu – na výchovu našej dcéry.

 Keď bola Abigail už dospievajúcim dievčaťom, z pobočky sa nás opýtali, či by sme nemohli znova slúžiť v krajskej službe. Samozrejme, modlili sme sa v tej veci a poradili sme sa so zrelými bratmi. Jeden starší mi povedal: „Jesús, ak ťa znova potrebujú ako cestujúceho dozorcu, musíš povedať áno.“ Tak sa začalo ďalšie odmeňujúce obdobie nášho života. Najprv sme navštevovali zbory neďaleko nášho domova, aby sme sa mohli ďalej starať o Abigail. A keď dospela a osamostatnila sa, mohli sme sa opäť naplno venovať zvláštnej službe celým časom.

 S Mercedes sme slúžili v krajskej službe 23 rokov. Túto službu som mal veľmi rád, lebo som mohol povzbudzovať mladých a deliť sa s nimi o svoje skúsenosti. Nejaký čas, keď som slúžil ako inštruktor v škole pre starších a pre služobníkov celým časom, sme bývali v Bételi v Madride. Je zaujímavé, že asi dva kilometre od Bételu tečie rieka Jarama, v ktorej som bol v roku 1955 pokrstený. Vtedy by mi ani vo sne nenapadlo, že sa tam po mnohých rokoch vrátim, aby som pomáhal mladým mužom a ženám pripraviť sa na ďalšie úlohy v Jehovovej organizácii.

 Od roku 2013 opäť slúžime ako zvláštni priekopníci. Musím priznať, že nebolo ľahké po krajskej službe prejsť do priekopníckej, ale ukázalo sa to ako veľmi múdre. V poslednom čase mám zdravotné problémy a musel som podstúpiť vážnu operáciu srdca. Aj v týchto chvíľach som sa musel spoľahnúť na pomoc od Jehovu a on ma nikdy neopustil. Oporou je mi aj moja drahá manželka Mercedes, ktorá ma verne podporuje už 56 rokov a je mojou spoľahlivou partnerkou vo všetkých teokratických úlohách.

 Často sa vraciam k obdobiu, keď som slúžil ako inštruktor. Stále mám pred očami tváre mladých, horlivých študentov. Ich horlivosť mi pripomínala moju mladosť a nadšenie, ktoré som cítil, keď som ešte len začínal slúžiť Jehovovi. Je pravda, že som zažil aj čierne dni, ale mal som aj mnoho úžasných zážitkov. A dokonca aj ťažké skúšky ma niečo naučili – hlavne to, že sa nikdy nemám spoliehať na svoju vlastnú silu. V skúškach som mal príležitosť vidieť Jehovovu mocnú ruku, ktorá ma vždy podporovala, aj v tých najčernejších dňoch. (Filipanom 4:13)