Večer 15. novembra 2018 brat Alexandr Ursu, ktorý mal vtedy 78 rokov, vyšiel zo svojho domu v meste Džankoj na Kryme, aby sa stretol so svojím synom Viktorom. Veľmi ho prekvapilo, keď za bránou uvidel svetlo. Pomaly sa k nemu približoval, keď zrazu niekto zakričal: „Stáť! Polícia!“

Alexandr si najprv myslel, že si z neho niekto z bratov len robí žarty, ale rýchlo zistil, že to tak nie je. Nejaký maskovaný muž mu chytil ruky a vykrútil mu ich za chrbát. Ďalší ho udrel päsťou do tváre. Šiesti príslušníci Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) vyzbrojení samopalmi najprv Alexandra a Viktora prehľadali a potom vtrhli do domu.

Alexandrova manželka Nina bola práve v kuchyni. Príslušník FSB jej vytrhol z rúk mobil a spýtal sa jej, čo si v ňom pozerá. Dom prehľadávali niekoľko hodín, ale žiadne publikácie, ktoré sú v Rusku označené za extrémistické, nenašli.

Nášho drahého brata Alexandra nakoniec nezatkli. No tak on, ako aj všetci ostatní svedkovia, ktorí žijú v Rusku a na Kryme, vedia, že polícia k nim môže kedykoľvek vtrhnúť a zatknúť ich. Alexandrovi pomáha vyrovnať sa s touto situáciou to, že často premýšľa o svojich príbuzných a tiež o ďalších bratoch a sestrách, ktorí si počas prenasledovania za čias Sovietskeho Zväzu zachovali vieru.

Dňa 6. júla 1949, keď mal Alexandr ešte len deväť rokov, uprostred noci sovietski vojaci vtrhli do ich domu a prehľadali ho. Pozhadzovali im veci na podlahu a povedali im, aby sa zbalili. Alexandr spomína: „Keď sa vojaci nepozerali, mama schovala medzi veci aj biblické publikácie. Bola medzi nimi aj kniha Harfa Božia.“ Vojaci potom celú rodinu odviezli na železničnú stanicu.

Alexandrova rodina spolu s ďalšími svedkami vo vlaku cestou na Sibír odvážne spievali piesne Kráľovstva. Boli medzi tisícami bratov a sestier, ktorí boli od roku 1949 do roku 1951 deportovaní na Sibír.

Jehovovi svedkovia v 50. rokoch na Sibíri organizovali tajné zhromaždenia. Niektoré rodiny na ne chodili pešo asi 20 kilometrov.

Alexandr si veľmi cení dobrý príklad členov svojej rodiny, ktorí zostali verní Jehovovi. Patrili k nim jeho prastarý otec Makar, starý otec Maxim, Maximov brat Vladimir a tiež Alexandrov otec Piotr.

Piotr bol v roku 1944 odsúdený na desať rokov väzenia za to, že odmietol ísť do vojska. Po troch rokoch sa vrátil domov, pretože následkom zlomeniny chrbtice zostal ochrnutý. Alexandr spomína, ako mu jeho otec rozprával biblické príbehy o Dávidovi, Goliášovi a o Dávidovom priateľstve s Jonatánom.

Alexandr ďalej hovorí: „Môj strýko Vladimir počúval vysielanie WBBR a dostával biblické publikácie. Vlastniť rádio bolo v tom čase protizákonné. Preto si spravil bunker a tam spolu s niekoľkými záujemcami mohli bezpečne počúvať vysielanie WBBR.“

Niekedy v 40. rokoch jeden „záujemca“ prezradil, kde je bunker. Alexandrov starý otec a jeho brat boli následne zatknutí a uväznení v meste Chotin na západnej Ukrajine, asi 80 kilometrov od ich dediny.

„Stará mama ich chodila pešo navštevovať do väzenia. Hovorila nám, že viera im pomáha, aby nestratili radosť, aj keď ich bili.“ Žiaľ, obidvaja vo väzení zomreli.

Alexandr dodáva: „Dodnes nevieme, čo sa s nimi stalo, ako s nimi zaobchádzali, ako zomreli ani kde sú pochovaní. Ale vieme, že až do konca zostali verní Jehovovi, a to nás povzbudzuje.“

Príklad verných svedkov v rodine a tiež to, čo sám prežil na Sibíri, pomohlo Alexandrovi pripraviť sa na prenasledovanie, ktoré zažíva dnes. Hovorí: „Už som si zvykol na domové prehliadky, pretože som ich zažíval už od detstva. Jehova sa o nás staral vtedy a viem, že sa o nás bude starať aj naďalej.

Pomáha mi aj to, že si každý deň čítam Bibliu a premýšľam o tom, čo som si prečítal. Pravidelne chodím na zhromaždenia a trávim čas s bratmi a sestrami.“

Okrem toho si Alexandr pravidelne číta príbehy iných bratov, ktorí boli prenasledovaní, a ich odvaha ho veľmi posilňuje. Hovorí: „Čítam si, čo povedali niektorí bratia na súde vo svojej záverečnej reči.“ A pokračuje: „Svojou odvážnou obhajobou napĺňajú Ježišove prorocké slová: ‚Pretože ste mojimi nasledovníkmi, budú vás vodiť pred miestodržiteľov a kráľov, a tak budete mať možnosť vydať svedectvo im aj ľuďom z iných národov.‘“ (Matúš 10:18)

Naši bratia a sestry vďaka láske a podpore nášho Boha Jehovu verne vytrvávajú a sú duchovne silní, aj keď znášajú prenasledovanie. Spĺňajú sa na nich slová, ktoré pod pôsobením Božieho ducha napísal Dávid: „Ale všetci, ktorí u teba [Jehova] hľadajú útočisko, sa budú tešiť, bez prestania budú nadšene jasať.“ (Žalm 5:11)