Pre tri deti žijúce v malom meste na juhozápade Indie v štáte Kérala sa 8. júl 1985 začal ako hociktorý iný školský deň. No práve v ten deň riaditeľka školy nariadila, aby sa všetky deti postavili a zaspievali štátnu hymnu „Jana Gana Mana“. No 15-ročný Bijoe a jeho mladšie sestry, 13-ročná Binu Mol a 10-ročná Bindu, neposlúchli. Keďže boli Jehovovými svedkami, svedomie im nedovolilo spievať hymnu, pretože boli úprimne presvedčení, že keby to urobili, dopustili by sa modlárstva, čiže skutku nevery voči svojmu Bohu, Jehovovi.

Otec detí pán Emmanuel zašiel v tejto veci za riaditeľkou a dlhoročnými učiteľmi školy. Po rozhovore všetci súhlasili s tým, aby deti ďalej chodili do školy, aj keď nebudú spievať hymnu. No tento rozhovor začul jeden zamestnanec školy a cez neho sa to nakoniec dostalo až do uší istého člena zákonodarného zboru. Ten záležitosť predložil zákonodarnému zboru, lebo dospel k záveru, že správanie detí nie je vlastenecké. Krátko nato jeden z najvyšších školských inšpektorov riaditeľke nariadil deti zo školy vylúčiť, ak nie sú ochotné spievať štátnu hymnu. Pán Emmanuel napísal odvolanie na školskú správu, dúfajúc, že jeho deti budú znovu prijaté do školy, no neuspel. Preto sa obrátil na Najvyšší súd Kéraly. Keďže aj tento súd rozhodol v jeho neprospech, odvolal sa na Najvyšší súd Indie.

Najvyšší súd Indie 11. augusta 1986 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Kéraly v prípade Bijoe Emmanuel verzus štát Kérala. Súd dospel k záveru, že vylúčenie detí na základe ich „úprimného náboženského presvedčenia“ bolo v rozpore s Ústavou Indie. Sudca O. Chinnappa Reddy sa vyjadril: „Neexistuje zákon, na základe ktorého by bol človek povinný spievať hymnu.“ Súd poznamenal, že sloboda slova a prejavu zahŕňa aj právo mlčať a že státie pri hraní štátnej hymny je dostatočný prejav úcty. Súd nariadil školskej správe prijať tieto deti späť do školy.

Sudca Reddy tiež povedal: „[Jehovovi svedkovia] nespievajú žiadnu štátnu hymnu, či je to ‚Jana Gana Mana‘ (Mysle všetkých ľudí) v Indii, alebo ‚God save the Queen‘ (Boh nech zachová kráľovnú) vo Veľkej Británii, alebo ‚The Star-Spangled Banner‘ (Hviezdami posiata vlajka) v Spojených štátoch a tak ďalej... Jediný dôvod, prečo hymnu nespievajú, je, že ich úprimná viera a presvedčenie im nedovoľuje zapojiť sa do žiadnych rituálov, jedinou výnimkou sú modlitby k Jehovovi, ich Bohu.“

Rozhodnutie v prípade Bijoe Emmanuel verzus štát Kérala je nesmierne dôležité, pretože potvrdzuje, že nikto nemôže byť legálne nútený konať v rozpore so svojím svedomím a náboženským presvedčením. Súd síce uznal, že základné práva nie sú absolútne – nesmú byť totiž v rozpore s verejným poriadkom a morálkou ani nesmú ohrozovať zdravie –, no obmedzil právo štátu stanovovať občanom svojvoľné a neprimerané obmedzenia. V rozhodnutí sa píše: „Nútiť každého žiaka, aby sa pripojil k spevu štátnej hymny, a to aj vtedy, keď mu to nedovoľuje jeho úprimné náboženské presvedčenie... by bolo v úplnom rozpore s právami zaručenými článkom 19 ods. 1 písm. a) a článkom 25 ods. 1 [Ústavy Indie].“

Rozsudok tiež prispieva k ochrane ústavných práv menšín. Súd ďalej uviedol: „Ozajstnou skúškou pravej demokracie je to, či ústava krajiny umožní aj nevýznamným menšinám zachovať si identitu.“ Sudca Reddy dodal: „Naše vlastné názory a pocity sú irelevantné. Ak niekto niečomu úprimne verí a svedomito sa toho drží, vzťahujú sa naňho ustanovenia článku 25 [ústavy].“

Prípad Bijoe Emmanuel verzus štát Kérala získal veľkú publicitu a bol rozdiskutovaný v parlamente. Rozhodnutie najvyššieho súdu sa stalo súčasťou učiva na právnických školách, keď sa vyučuje ústavné právo. Stále sa spomína v právnických časopisoch a novinových článkoch ako významné a prelomové rozhodnutie, ktoré sa v Indii stalo precedensom v otázke tolerancie. Významne prispelo k zadefinovaniu náboženskej slobody v pluralistickej spoločnosti. Dá sa naň odvolať vždy, keď je v Indii ohrozená sloboda slova a prejavu.

V čase, keď sa tento prípad riešil, rodina Emmanuelovcov znášala posmech, tlak zo strany úradov a dokonca sa im vyhrážali smrťou. To, že sa pevne držali svojho presvedčenia, však neľutujú. Bindu, ktorá je teraz vydatá a má dieťa, rozpráva: „Bola som prekvapená, keď mi jeden právnik, ktorého som stretla, povedal, že študoval náš prípad v škole a že si veľmi cení, ako neúnavne Jehovovi svedkovia bojovali za rešpektovanie ľudských práv.“

Pán Emmanuel spomína: „Nedávno som stretol jedného zo sudcov najvyššieho súdu, pána Thomasa, ktorý je už na dôchodku. Keď zistil, že som otcom tých troch detí, ktoré nechceli spievať hymnu a ich prípad sa riešil na súde, zablahoželal mi. Povedal mi, že vždy, keď má príležitosť prednášať právnikom, hovorí im o tomto prípade, lebo ho považuje za pamätihodné víťazstvo v prospech ľudských práv.“

Prípad Bijoe Emmanuel verzus štát Kérala je aj po takmer 30 rokoch od vydania rozsudku jedným z pilierov slobody prejavu v Indii. Jehovovi svedkovia sú radi, že mohli prispieť k upevneniu ústavných práv všetkých občanov Indie.