Najvyšší súd Namíbie vyniesol rozsudok, ktorým ochránil právo pacienta rozhodovať o svojom tele a právo vybrať si spôsob liečby. Súd tiež uznal platnosť písomného dokumentu, v ktorom pacient vopred informuje poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o tom, akú liečbu si praje.

Najvyšší súd sa zaoberal prípadom Efigenie Sementeovej, ktorá patrí k Jehovovým svedkom. Táto žena pred pôrodom tretieho dieťaťa informovala lekára, že pre svoje náboženské presvedčenie neprijme transfúziu krvi. V predstihu mu tiež dala dokument Trvalé splnomocnenie v otázkach zdravotnej starostlivosti. V ňom pani Sementeová jednoznačne odmietla krvnú transfúziu a svojho manžela určila ako splnomocnenca pre prípad, že by nebola schopná za seba rozhodovať sama.

Dňa 8. septembra 2012 sa jej bez komplikácií narodila dcéra. No po pôrode bolo potrebné pani Sementeovú operovať. Jej manžel ako splnomocnenec v otázkach zdravotnej starostlivosti s tým súhlasil. Počas tejto operácie nastali komplikácie a lekár chcel pacientke podať transfúziu. Pán Semente to však odmietol. Konal tak v súlade s manželkiným želaním vyjadreným v Trvalom splnomocnení. Lekár vykonal operáciu úspešne aj bez podania krvi, ale pani Sementeovej veľmi klesla hladina hemoglobínu.

Kým sa pani Sementeová zotavovala po operácii, jej najstarší brat podal 13. septembra 2012 na Vyšší súd Namíbie žiadosť, aby bol ustanovený za jej opatrovníka a mohol tak rozhodovať o jej liečbe namiesto jej manžela. Pani Sementeová ani jej manžel neboli o tejto žiadosti informovaní. Súd záležitosť prerokoval bez prítomnosti manželov a ustanovil brata pani Sementeovej za jej opatrovníka. Ten následne nariadil, aby lekársky personál podal jeho sestre transfúziu aj proti jej vôli. Pani Sementeová transfúziu opakovane odmietala, a tak jej ju nepodali.

Keď sa pani Sementeová dozvedela, že súd ustanovil jej brata za opatrovníka, okamžite požiadala súd, aby toto rozhodnutie zrušil. Argumentovala tým, že keď jej brat o opatrovníctvo požiadal, bola pri plnom vedomí. A keď nariadil transfúziu, konal proti jej náboženskému presvedčeniu a porušil jej právo rozhodovať o svojom tele. Súd však jej žiadosť zamietol a ponechal jej brata naďalej v úlohe opatrovníka.

Hoci lekár pani Sementeovej tvrdil, že bez transfúzie zomrie, jej stav sa vďaka bezkrvnej liečbe natoľko zlepšil, že 26. septembra 2012 mohla byť z nemocnice prepustená. No súd ustanovil jej brata za opatrovníka natrvalo. Pani Sementeová to považovala za porušenie svojej osobnej autonómie a základných ľudských práv, a preto sa odvolala na Najvyšší súd Namíbie.

Dňa 24. júna 2015 sa Najvyšší súd Namíbie zastal základných práv pani Sementeovej a zrušil opatrovníctvo jej brata. Postup vyššieho súdu označil za „úplne nevhodný“, keďže manželov Sementeovcov o súdnom konaní neinformoval a o opatrovníctve rozhodol bez toho, aby sa k tomu mohli vyjadriť.

Najvyšší súd zdôraznil, že namíbijská ústava zaručuje osobnú slobodu a ľudskú dôstojnosť, ktoré sú základom autonómie pacienta. Súd vyhlásil: „Princípy osobnej autonómie pacienta vlastne hovoria, že pacient má právo rozhodnúť, čo sa bude diať s jeho telom; je to základné ľudské právo... Zdravotní pracovníci sú povinní oboznámiť pacienta so závažnými rizikami i výhodami odporúčanej liečby, ale je na pacientovi, či túto liečbu podstúpi.“

Nakoniec sa Najvyšší súd venoval otázke spôsobilosti pani Sementeovej odmietnuť transfúziu. Prišiel k záveru, že vyšší súd neprikladal dostatočnú dôležitosť dokumentu Trvalé splnomocnenie, ktoré predložila. Vyhlásil: „Dokument, v ktorom pacient uvádza konkrétne pokyny týkajúce sa budúcej liečby a ktorý bol podpísaný bez nátlaku a v čase, keď bol pacient pri plnom vedomí a schopný rozhodovať sa, je jasným vyjadrením jeho vôle v oblasti zdravotnej starostlivosti.“

Najvyšší súd sa zaoberal aj otázkou, či právo dieťaťa na to, aby ho vychovávali jeho rodičia, môže obmedziť právo rodičov vybrať si liečbu. Po tom, čo súd preskúmal podobné prípady na úrovni medzinárodného práva, vyhlásil: „Každý má právo rozhodnúť, čo sa môže alebo nemôže robiť s jeho telom, a to bez ohľadu na to, či je rodičom [matkou, ktorá čaká dieťa] alebo nie. Je to nespochybniteľné ľudské právo.“

Najvyšší súd Namíbie tak podporil právo občanov rozhodnúť, čo sa bude diať s ich telom, a uznal platnosť písomného dokumentu, v ktorom pacient vopred vyjadrí, aké hodnoty uznáva a aké liečebné postupy akceptuje. Tým, že sa zastal práva na telesnú integritu a na slobodu vierovyznania, ochránil ľudskú dôstojnosť a slobodu všetkých Namíbijčanov.