Dňa 27. septembra 2021 Leninský okresný súd v meste Ufa uznal Anatolija za vinného a vymeral mu 2-ročný podmienečný trest.

Anatolij Vilitkevič

• Narodený: 1986 (Chabarovský kraj)

• Stručný životopis: Pracuje ako tesár. V roku 2008 sa oženil s Aľonou. Majú radi turistiku a kempovanie.

  Rodičia mu odmalička vštepovali lásku k Stvoriteľovi. Zvlášť sa mu páčil sľub, že ľudia a zvieratá budú raz spolu žiť v pokoji. V roku 1997, keď mal 11 rokov, sa dal pokrstiť.

Dňa 8. augusta 2018 bol Anatolij Vilitkevič pridaný na zoznam ľudí, ktorí sú v Rusku podozriví z terorizmu. Podobne ako brat Dennis Christensen, aj brat Vilitkevič bol jedným z prvých Jehovových svedkov, ktorí boli poslaní do vyšetrovacej väzby po tom, čo v apríli 2017 Najvyšší súd Ruskej federácie zakázal našu činnosť.

V domácnosti Anatolija a Aľony boli tajne nainštalované kamery. Na základe záznamov bol Anatolij obvinený zo „zločinu“, ktorým bolo to, že sa s priateľmi rozprával o Biblii. V súčasnosti je obvinený z organizovania činnosti takzvanej extrémistickej organizácie.

Keď Anatolija brali policajti, jeden z nich Aľone povedal, aby si „hľadala nového manžela“. Anatolij spomína: „Vypočúvanie bolo pre mňa veľmi stresujúce. Vyšetrovatelia mi povedali, že ak sa nepriznám, moja manželka a tí, ktorí k nám chodili na zhromaždenia, budú mať vážne problémy. Často mi hovorili, že aj moja manželka skončí vo väzení. V takýchto chvíľach som sa modlil k Jehovovi a prosil som ho o pokoj.“

Anatolij strávil viac ako dva mesiace vo vyšetrovacej väzbe, takmer deväť mesiacov v domácom väzení a na pol roka mu boli uložené obmedzenia v cestovaní. Vo väzení si do poznámkového bloku písal o ľuďoch, o ktorých sa píše v Biblii a ktorí tiež zažívali prenasledovanie. Povedal: „Pripomínal som si, že aj keď Jehova neochránil svojich služobníkov pred ťažkosťami, nikdy ich neopustil. To ma veľmi posilňovalo a uisťovalo ma to, že Jehova neopustí ani mňa. Najdôležitejšie je, aby som mu zostal verný.“ Anatolija povzbudzovali aj listy, ktoré mu posielala manželka. Rozpráva: „V jednom z prvých listov mi Aľona poslala niekoľko fotografií našich blízkych a priateľov. Každý večer som si ich prezeral a spomínal som, čo zaujímavé som zažil s ľuďmi, ktorí na nich boli. To mi pomáhalo nemyslieť na to, že sú ďaleko, ale, naopak, mal som pocit, ako keby boli pri mne.“

To, že si Anatolij a Aľona napriek ťažkostiam zachovávajú pevnú vieru, je pre nás veľkým povzbudením. Sme radi, že našim bratom a sestrám v Rusku sa aj napriek prenasledovaniu duchovne dobre darí. A ďakujeme Jehovovi, že nás vypočúva, keď sa za nich modlíme. (2. Korinťanom 1:11)