V piatok 30. augusta 2019 predniesol brat Valerij Moskalenko na súde svoju záverečnú reč. Uvádzame čiastočný prepis jeho výpovede (preložený z ruštiny).

Vážený pán sudca, vážení prítomní. Mám 52 rokov a posledný rok som bol vo väzení. Aby som bol presný, je to už viac ako rok.

Vo svojej záverečnej reči na tomto pojednávaní by som chcel povedať niečo o sebe, o tom, ako vnímam obvinenia, ktoré boli proti mne vznesené, a celkovo o svojom pohľade na život. Veľmi by som si želal, vážený pán sudca, aby ste pochopili, prečo sa nevzdám svojej viery v Boha a prečo viera v Boha nie je trestný čin.

Jehovovým svedkom som nebol vždy. Moji rodičia boli láskaví ľudia a snažili sa ma dobre vychovať, ale už v detstve ma trápilo, že všade je toľko nespravodlivosti. Nepáčilo sa mi, že zlým ľuďom a podvodníkom sa darí a čestní a dobrí ľudia trpia.

Keď som mal 24 rokov, po niekoľkých mesiacoch dôkladného štúdia Biblie som našiel odpovede na otázky, ktoré ma trápili.

Odvtedy sa snažím vo svojich rozhodnutiach brať do úvahy Božie pocity, zákony a zásady, o ktorých sa podrobne píše [v Biblii] a o ktorých sa dozvedáme aj zo života [veriacich] ľudí, ktorí žili v minulosti.

Bývam s mamou. Má už svoj vek a potrebuje moju opateru. Prvého augusta 2018, keď bola doma sama, vyšetrovateľ Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) vydal príslušníkom špeciálnej jednotky rozkaz odpíliť pánty vstupných dverí do nášho bytu. Tak sa chcel dostať do bytu, aby v ňom vykonal domovú prehliadku.

Moja mama sa veľmi zľakla. Keď maskovaní príslušníci špeciálnej jednotky vtrhli do bytu, dostala infarkt, takže jej museli zavolať sanitku. Ja som prišiel domov pol hodiny po tom, ako som sa dozvedel, že je u nás polícia. Keď som videl, v akom stave je mama, aj mne stúpol tlak. Napriek tomu všetkému som sa snažil ovládnuť a správal som sa slušne, ako sa patrí na kresťana. Tak ma to učí môj Boh Jehova a ja nechcem konať inak.

Prepáčte, vážený pán sudca, ešte nikdy som nemusel toľko hovoriť o sebe. Nemám to vo zvyku. Ale teraz musím.

Jehovovým svedkom som viac ako 25 rokov. Je to veľká časť môjho života. Nikdy v živote ma nik neoznačil za extrémistu. Naopak, považovali ma za dobrého suseda, svedomitého zamestnanca a starostlivého syna.

A zrazu, od 20. apríla 2017, zo mňa robia extrémistu. Z akého dôvodu? Čo sa zmenilo? Stal som sa zlým človekom? Nie. Napadol som niekoho, spôsobil som niekomu bolesť či utrpenie? Nie. Stratil som nárok uplatňovať článok 28 Ústavy Ruskej federácie? Ani to nie. Moje meno sa neuvádza ani v rozsudku Najvyššieho súdu. Nikto ma nezbavil práva, ktoré vyplýva z Ústavy Ruskej federácie, konkrétne z článku 28. Tak teda prečo som tu, na lavici obžalovaných?

Z mojich rozhovorov s vyšetrovateľom mi je ešte jasnejšie, že som bol zatknutý a držaný vo väzení za to, že som veriaci, za to, že v modlitbách a v reči vyslovujem meno Všemohúceho Boha, Jehovu. Ale veď to nie je trestný čin. On sám si dal meno a postaral sa o to, aby bolo zapísané do Biblie.

Znova a znova opakujem: Pre mňa je absolútne vylúčené konať v rozpore s Božou vôľou, ktorá je jasne vyjadrená v Biblii. Vyhlasujem, že Všemohúceho Stvoriteľa vesmíru, Boha Jehovu, nezradím, nech by sa na mňa vyvíjal akýkoľvek tlak a nech by som bol odsúdený na hocijaký trest, i keby to mal byť trest smrti.

Vážený pán sudca, Jehovovi svedkovia sú na celom svete známi ako priateľskí a mierumilovní ľudia. Vo väčšine krajín sú rešpektované ich práva, ktoré majú ako veriaci ľudia. Veľmi by som si prial, aby sa aj v Rusku rešpektovali práva veriacich a v tomto prípade aj moje práva, ktoré mám ako veriaci človek.

Nedopustil som sa trestného činu, z ktorého som obvinený, a žiadam súd, aby ma zbavil obvinenia.

Ďakujem.