Dňa 20. mája 2021 Leninský okresný súd v meste Saratov odsúdil brata Rustama Seidkulijeva na dva a pol roka väzenia. Hneď po vynesení rozsudku bol vzatý do väzby.

Rustam Seidkulijev

• Narodený: 1977 (Ašchabad, Turkménsko)

• Stručný životopis: Mama ho vychovávala sama. V roku 1993 začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. O dva roky sa k nemu pripojila aj mama. Ešte pred krstom bol dvakrát odsúdený do väzenia za to, že z dôvodu svedomia odmietol nastúpiť na vojenskú službu.

  Keď sa dozvedel, ako sa splnili biblické proroctvá a aké dobré rady dáva Biblia, podnietilo ho to zasvätiť sa Bohu a dať sa pokrstiť. To bolo v roku 1998. V roku 2000 bol jeho nevlastný otec deportovaný do Ruska, pretože bol Jehovov svedok, a tak sa tam presťahovala aj jeho rodina.

  Pracoval ako telefónny technik a tiež ako stavebný robotník. V roku 2001 spoznal svoju budúcu manželku Juliju. Obaja majú radi bowling, pikniky a stolný tenis. Od septembra 2019 sa starajú o Rustamových rodičov.

V marci 2019 prišiel jeden príslušník Federálnej bezpečnostnej služby k domu brata Rustama Seidkulijeva a jeho manželky Julije. Zablokoval im cestu vozidlom a každého zvlášť vypočúval. Potom im odovzdal predvolanie, na základe ktorého sa mali dostaviť na FSB na ďalšie vypočúvanie.

Dňa 15. februára 2020 polícia zatkla Rustama a Juliju v nákupnom centre. Rustama vzali do väzby. Krátko nato mu miestny súd nariadil domáce väzenie. Rustama najprv previezli do jedného zariadenia, kde strávil dva mesiace bez toho, aby mohol vidieť svoju manželku. Keď ho previezli domov, dostal zákaz používať internet a kontaktovať kohokoľvek mimo domu. Domáce väzenie mu bolo sedemkrát predĺžené. Celkovo v ňom strávil 217 dní.

V domácom väzení zažil Rustam rôzne náročné situácie. Raz mal dovolené ísť von na prechádzku iba medzi deviatou a jedenástou hodinou doobeda. Inokedy nesmel vyjsť ani len na dvor, aby ho upratal, a nesmel ani opraviť zatekajúcu strechu. Čo mu pomáhalo zachovať si pozitívny postoj? Hovorí: „Počas domáceho väzenia som mal viac času na modlitbu a viac som premýšľal o duchovných veciach. Vždy som si našiel nejakú prácu, každý deň som si naplánoval, čo budem robiť. To mi pomáhalo nepoddávať sa negatívnym pocitom. Uvedomoval som si, že niektorí moji spoluveriaci, ktorí sú vo väzení, to majú oveľa horšie ako ja.“

Rustam čerpá silu aj z toho, čo už zažil. Keď spomína na väzenie v Turkménsku hovorí: „Jehova mi už v minulosti neraz pomohol. Hlavne vtedy, keď som bol vo väzení ešte ako mladý. Naučilo ma to všetko vložiť do Jehovových rúk a zachovať si pokoj.“

Rustam ďalej slúži Jehovovi, ako môže. Poznamenáva: „Nesmieme vynechávať zhromaždenia a zanedbávať duchovné veci. Nesmieme dovoliť, aby nás niečo oberalo o už aj tak obmedzený čas, ktorý máme na zvestovanie a posilňovanie svojich spoluveriacich. Som rozhodnutý ďalej v plnej miere slúžiť Jehovovi tam, kde to podľa neho bude potrebné, lebo už nezostáva veľa času.“

Sme presvedčení, že Jehova bude našim drahým bratom a sestrám v Rusku ďalej dávať „všetko, čo je potrebné, aby konali jeho vôľu“. (Hebrejom 13:21)