Miliónom kresťanov svedomie nedovoľuje vziať do ruky zbraň a mnohé štáty ich postoj rešpektujú. Podľa vyhlásenia Výboru OSN pre ľudské práva aj občania Turecka si zaslúžia, aby boli ich práva v tomto ohľade rešpektované.

Dňa 29. marca 2012 tento výbor rozhodol v prospech dvoch tureckých občanov, Cenka Atasoya a Ardu Sarkuta. Obaja sú Jehovovi svedkovia a pre svoje náboženské presvedčenie odmietli vykonávať vojenskú službu.

Pán Atasoy a pán Sarkut opakovane podávali na úradoch žiadosť, aby im bolo umožnené vykonávať nevojenskú civilnú službu, pričom vždy vysvetlili svoj postoj. Napriek tomu bol na nich neustále vyvíjaný nátlak, aby nastúpili na vojenskú službu. Univerzite, na ktorej pán Sarkut pracoval ako pomocný lektor, sa vojenská správa dokonca vyhrážala trestným stíhaním, načo dostal pán Sarkut výpoveď.

Výbor vyhlásil, že právo odmietnuť vojenskú službu z dôvodu svedomia „je neoddeliteľnou súčasťou práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva,“ ktoré zaručuje článok 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Uviedol tiež, že vzhľadom na to „má každý právo na oslobodenie od povinnej vojenskej služby, ak je nezlučiteľná s jeho náboženstvom či presvedčením“.

Toto vyhlásenie bolo vydané krátko po dvoch podobných rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. V jednom z nich tento súd uviedol, že „neumožnenie alternatívnej civilnej služby v Turecku je porušením práva na slobodu svedomia,“ ktoré zaručuje Európsky dohovor o ľudských právach.

Odmietanie vojenskej služby z dôvodu svedomia nie je nič nové. Už prví kresťania odmietali slúžiť v armáde. E. W. Barnes v knihe The Rise of Christianity (Vzostup kresťanstva) napísal: „Starostlivý prieskum všetkých dostupných prameňov ukazuje, že až do dní Marka Aurélia [rímskeho cisára v rokoch 161 – 180 n. l.] sa žiaden kresťan nestal vojakom a žiaden vojak, keď sa stal kresťanom, nezostal vo vojenskej službe.“