Ráno 24. februára 2022 som sa zobudila na obrovský hluk. Najskôr som si myslela, že zahrmelo, lebo vonku pršalo. Ale to, čo som počula, boli dopadajúce bomby.

Uvedomila som si, že musím odísť z domu. Bývala som v centre Mariupolu. Hneď na druhý deň som šla do domu svojej starej mamy Iryny, ktorá bývala v okrajovej časti mesta. Bol u nej aj môj bratranec a neskôr k nej prišla aj moja mama Kateryna. V dome starej mamy sme boli na nejaký čas v bezpečí, ale museli sme spať v pivnici.

Raz, keď sme sa ukrývali v pivnici, nám do zeleninovej záhrady padla raketa. Výbuch bol ohlušujúci. Úpenlivo som sa modlila k Jehovovi. Po týždni sme si uvedomili, že už nie je bezpečné tam zostať, preto sme sa rozhodli vrátiť do centra a nájsť nejaký spôsob, ako odísť z mesta. Prosila som Jehovu, aby nás chránil a dostal nás odtiaľ.

Bolo ráno 4. marca. Z Mariupola nešli žiadne vlaky, lebo mesto bolo obkľúčené. A tak sme sa spolu so stovkami ďalších ľudí ukryli na nasledujúcich desať dní v mestskom divadle. Priestory boli také preplnené, že sme museli spať na zemi. Boli tam nehygienické podmienky a nebolo ľahké získať jedlo či teplú vodu. Museli sme stáť v rade celé hodiny.

Raz neďaleko divadla vybuchla raketa. Náraz bol taký silný, že vybilo sklo na mnohých oknách, takže sa dovnútra dostala zima.

Čo mi v tomto ťažkom období pomáhalo? Príbeh Jóba. Keď som videla, ako sa ľudí pri každom výbuchu zmocňuje panika, začala som si v Biblii čítať knihu Jób. To mi pomáhalo lepšie to zvládať. Bolo to, akoby som v tom divadle sedela s Jóbom a hovorila mu: „Ani nevieš, ako dobre ťa teraz chápem!“ Jób prišiel o všetko: o rodinu, o zdravie aj o majetok. Ja som prišla len o majetok. Moja rodina bola pri mne, boli sme zdraví a nažive. V tej chvíli som si uvedomila, že to nie je až také zlé. A tak som sa už cítila lepšie.

Keď sme sa 14. marca dozvedeli, že jednej skupine sa podarilo odísť z mesta, aj my sme sa rozhodli odísť. Našli sme si odvoz spolu s ďalšími ľuďmi z divadla.

Z mesta vyšiel konvoj 20 áut. V zadnej časti nákladného auta sme sa tlačili štrnásti. Cestou okolo nás padali bomby. Celý čas som sa modlila. Keď sme sa dostali z Mariupola, vodič zastavil, vyšiel z auta a rozplakal sa. Ako zázrakom sa mu podarilo vyhnúť všetkým mínam, ktoré boli na ceste. Neskôr sme sa dozvedeli, že dva dni po našom odchode bolo divadlo zbombardované a zahynulo v ňom minimálne 300 ľudí.

Po 13 hodinách sme sa dostali do Záporožia. Na druhý deň ráno sme nastúpili na vlak do Ľvova. V kupé pre štyroch sme boli šestnásti. Bolo tam horúco. Skoro celú cestu som stála na chodbe. Len tam sa dalo nadýchať čerstvého vzduchu. Do Ľvova sme dorazili 16. marca a naši drahí bratia a sestry nás tam vrúcne privítali. Nasledujúce štyri dni sme boli v sále Kráľovstva. Dojalo nás, ako sa o nás bratia a sestry starali. Bol to dar od Jehovu.

Potom, 19. marca, sme sa rozhodli odísť z Ukrajiny do susedného Poľska, kde ma spolu s mojou starou mamou, mamou a bratrancom opäť privítali spolukresťania. Postarali sa, aby sme mali všetko, čo sme potrebovali. A zahrnuli nás láskou.

Mám len 19 rokov, ale po tom, čo som zažila, som pochopila, aké dôležité je posilňovať si vieru už v pokojnom období. Viera nám pomohla prežiť. Keby som pred vojnou nemala pravidelné osobné štúdium, bolo by pre mňa oveľa ťažšie zvládnuť tieto skúšky.

Jehova je starostlivý Otec. Celý čas som mala pocit, akoby ma držal za pravicu a celou cestou ma viedol. Nikdy sa nebudem môcť Jehovovi dostatočne odvďačiť za všetko, čo pre mňa urobil. (Izaiáš 41:10)