Roky dospievania sa často spájajú s prekypujúcim zdravím a zdanlivo nevyčerpateľnou energiou. No niektorých mladých ľudí obmedzujú vážne zdravotné ťažkosti. Je to tak aj v tvojom prípade? Ak áno, môžu ťa povzbudiť vyjadrenia V’lorie, Justina a Nisy. Všetci traja sú Jehovovi svedkovia. Všimni si, čo im pomáha vyrovnávať sa s vysiľujúcou chorobou.

•  V’loria

•  Justin

•  Nisa

 Od štrnástich rokov trpím fibromyalgiou. Kým som dovŕšila 20, pridružili sa k tomu ďalšie zdravotné ťažkosti – artritída, lupus a lymská borelióza. Keďže sa stále cítim slabá, nemôžem robiť všetko, čo by som chcela. Boli obdobia, keď som sa od pása dolu nemohla hýbať a bola som odkázaná na invalidný vozík.

 Ešte horšia než telesná bolesť spojená s mojimi chorobami bola tá duševná. Veľmi som sa trápila pre to, že nedokážem robiť ani také jednoduché veci ako písať alebo povoliť vrchnák na fľaši. Keď som videla, ako iné decká bez problémov chodia, kládla som si otázku, prečo je to pre mňa také ťažké. Bola som z toho zdeptaná.

 Našťastie som dostala pomoc, a to nielen od členov mojej rodiny, ale aj od priateľov zo zboru Jehovových svedkov, do ktorého patrím. Často ma navštevovali a vďaka tomu som sa necítila taká osamelá. Niektorí ma pozývali aj na spoločenské stretnutia, hoci to nie je ľahké, keď mi pomáhajú dostať sa z invalidného vozíka do auta a potom zas späť.

 Zvlášť mi pomohli starší členovia zboru, pretože vedia, aké to je, mať zdravotné ťažkosti. Pomohli mi, aby som prijala svoje obmedzenia a nemala pocity viny, že toho nedokážem toľko ako iní. Najšťastnejšia som na zhromaždeniach a vo zvestovateľskej službe. (Hebrejom 10:25) Tam si uvedomujem, že napriek svojim chorobám sa od ostatných až tak neodlišujem.

 Stále si pripomínam, že Jehova nám dáva všetko, čo potrebujeme, aby sme mohli vytrvávať. Biblia napríklad hovorí, že aj človek, ktorý navonok chradne, sa vo svojom vnútri môže „zo dňa na deň obnovovať“. (2. Korinťanom 4:16) A tak to cítim aj ja.

 Na zamyslenie: Prečo je dôležité, aby si sa neuzatváral do seba, ak trpíš nejakou vážnou chorobou? A ak si zdravý, ako môžeš pomôcť niekomu, kto má zdravotné problémy? (Príslovia 17:17)

 Spadol som na zem a nedokázal som vstať. Zvieralo ma v hrudi a nemohol som sa pohnúť. Rýchlo ma odviezli na pohotovosť. Lekári najprv nevedeli zistiť, čo mi je. Keď sa to niekoľkokrát zopakovalo, zistili, že mám lymskú boreliózu.

 Lymská borelióza vážne poškodila môj nervový systém. Stále sa chvejem. Niekedy je to neovládateľné, hoci odvtedy, čo mi bola táto choroba diagnostikovaná, prešlo už niekoľko rokov. Sú dni, keď ma bolí celé telo alebo ma prsty bolia tak veľmi, že nimi nedokážem pohnúť. Mám pocit, akoby mi zhrdzaveli všetky kĺby.

 Hovoril som si, že som ešte príliš mladý na to, aby som bol taký chorý, a hnevalo ma to. Každý deň som sa Boha pýtal, prečo to musím znášať. Dokonca som začal mať pocit, že ma Boh opustil. No potom som začal premýšľať o Jóbovi, o ktorom sa píše v Biblii. Hoci Jób nechápal, prečo ho postihlo toľko ťažkostí, zostal Bohu verný. Povedal som si, že ak to dokázal on napriek obrovským problémom, ktoré ho postihli, môžem to zvládnuť aj ja.

 Veľkou oporou sú mi starší z nášho zboru. Vždy sa zaujímajú, ako sa mi darí, a pýtajú sa, ako sa cítim. Jeden starší mi povedal, že keď sa budem chcieť porozprávať, môžem mu zavolať kedykoľvek, v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu. Každý deň ďakujem Jehovovi za takýchto priateľov. (Izaiáš 32:1, 2)

 Niekedy, keď bojujeme s vážnou chorobou, zabúdame na jeden zrejmý fakt – že Jehova vie, čo prežívame. Biblia hovorí: „Uvrhni svoje bremeno na Jehovu, a on ťa sám podporí.“ ​(Žalm 55:22) Snažím sa to robiť každý deň.

 Na zamyslenie: Ako ťa môžu tí, ktorým na tebe záleží, podporovať a pomáhať ti znášať zdravotné ťažkosti? (Príslovia 24:10; 1. Tesaloničanom 5:11)

 Keď som bola tínedžerka, zistili mi Marfanov syndróm, čo je choroba, ktorá postihuje kĺby. Marfanov syndróm môže postihnúť aj oči, srdce a ďalšie dôležité orgány. Nemávam bolesti každý deň, ale keď ich mám, bývajú veľmi intenzívne.

 Keď som sa dozvedela, akú mám chorobu, veľmi som plakala. Bála som sa, že nebudem môcť robiť všetko, čo ma baví. Napríklad veľmi rada tancujem. Keď som si predstavila, že jedného dňa by mi tanec alebo dokonca aj obyčajná chôdza mohla spôsobovať také bolesti, že to už nebudem môcť robiť, začala som sa báť budúcnosti.

 Veľkou oporou mi bola moja sestra. Pomohla mi prekonať fázu sebaľútosti. Povedala mi, že by som nemala žiť v strachu, lebo by mohol úplne ovládnuť môj život. Povzbudzovala ma tiež, aby som sa neprestávala modliť, lebo Jehova je jediný, kto dokáže úplne pochopiť, čo prežívam. (1. Petra 5:7)

 Slová zo Žalmu 18:6 ma vždy povzbudia. Píše sa tam: „Vo svojej tiesni som stále vzýval Jehovu a k svojmu Bohu som volal o pomoc. Zo svojho chrámu počul môj hlas a tu moje volanie o pomoc pred ním dospelo k jeho ušiam.“ Tento text mi pomáha uvedomiť si, že keď sa modlím k Jehovovi, on ma počuje a pomôže mi. Je mi vždy nablízku.

 Naučila som sa, že keď človeka postihne nejaká tragédia, je normálne, že je smutný alebo rozrušený, sú to prirodzené pocity. Ale nesmieme dovoliť, aby nás úplne ochromili alebo narušili naše priateľstvo s Bohom. On nie je príčinou našich problémov. Nikdy nás neopustí, pokiaľ ho dávame na prvé miesto vo svojom živote. (Jakub 4:8)

 Na zamyslenie: Môže za naše utrpenie Boh? (Jakub 1:13)