Svätý duch je Božia činná sila. (Micheáš 3:8; Lukáš 1:35) Boh vysiela tohto ducha, čiže svoju energiu, na akékoľvek miesto, kde chce uskutočniť svoju vôľu. (Žalm 104:30; 139:7)

 V Biblii je slovo „duch“ prekladom hebrejského slova ruach alebo gréckeho slova pneuma. Najčastejšie sa tieto slová vzťahujú na Božiu činnú silu, teda na svätého ducha. (1. Mojžišova 1:2) No tieto slová sú v Biblii použité aj vo význame

•   dych (Habakuk 2:19; Zjavenie 13:15),

•   vietor (1. Mojžišova 8:1; Ján 3:8),

•   životná sila, ktorú má každý živý tvor (Jób 34:14, 15),

•   spôsob zmýšľania alebo postoj človeka (4. Mojžišova 14:24),

•   duchovná bytosť – Boh alebo anjel (1. Kráľov 22:21; Ján 4:24).

 Všetky tieto významy majú jedno spoločné: vždy ide o niečo, čo je ľudským očiam neviditeľné, no čoho prejavy sú viditeľné. Podobne Boží duch „je tak ako vietor neviditeľný, nehmotný a mocný“. (An Expository Dictionary of New Testament Words od Williama E. Vina)

 Biblia opisuje Božieho svätého ducha aj ako Božie „ruky“ alebo „prsty“. (Žalm 8:3; 19:1; Lukáš 11:20; porovnaj Matúša 12:28.) Remeselník používa svoje ruky a prsty na vykonanie určitej práce. Podobne používa Boh svojho ducha. Použil ho napríklad na to, aby

•   bol vytvorený vesmír (Žalm 33:6; Izaiáš 66:1, 2),

•   bola napísaná Biblia (2. Petra 1:20, 21),

•   mohli jeho služobníci v staroveku vykonať zázraky a horlivo zvestovať (Lukáš 4:18; Skutky 1:8; 1. Korinťanom 12:4–11),

•   ľudia, ktorí ho poslúchajú, dokázali prejavovať pekné vlastnosti (Galaťanom 5:22, 23).

Svätý duch nie je osoba

 Z toho, že v Biblii je svätý duch označený za Božie „ruky“, „prsty“ či „dych“, je zjavné, že nejde o osobu. (2. Mojžišova 15:8, 10) Remeselníkove ruky nemôžu fungovať nezávisle od jeho mysle a tela. Rovnako i Boží duch robí len to, čo si praje Boh. (Lukáš 11:13) Biblia tiež prirovnáva Božieho ducha k vode a spája ho s takými vecami, ako je viera či poznanie. Všetky tieto prirovnania poukazujú na neosobný charakter svätého ducha. (Izaiáš 44:3; Skutky 6:5; 2. Korinťanom 6:6)

 V Biblii sa dočítame, že meno Boha je Jehova a meno jeho Syna je Ježiš Kristus, ale nikde v nej nenájdeme meno svätého ducha. (Izaiáš 42:8; Lukáš 1:31) Keď kresťanský mučeník Štefan dostal nebeské videnie, videl iba dve osoby, nie tri. V Biblii o ňom čítame: „Plný svätého ducha sa zahľadel do neba a videl Božiu slávu a Ježiša, ako stojí po Božej pravici.“ ​(Skutky 7:55) Boh vtedy pôsobil na Štefana svojím svätým duchom tak, že mu umožnil mať toto videnie.

 Bežný názor: „Svätý Duch“ je osoba a je súčasťou Trojice, ako sa to v niektorých prekladoch Biblie uvádza v 1. Jána 5:7, 8.

 Skutočnosť: Napríklad v Evanjelickom preklade sú v 1. Jána 5:7, 8 okrem iného slová: „Traja sú, ktorí vydávajú svedectvo na nebi: Otec, Slovo a Duch Svätý, a tí traja jedno sú. A traja sú, ktorí vydávajú svedectvo na zemi.“ Odborníci na biblický text však zistili, že tieto slová nenapísal apoštol Ján, a preto do Biblie nepatria. Profesor Bruce M. Metzger napísal: „To, že tieto slová sú podvrhom a nemajú právo byť v Novom zákone, je isté.“ ​(A Textual Commentary on the Greek New Testament) Podobne v Preklade Štefana Porúbčana sa v poznámkach k 1. Jána 5:6–9 o spomínaných slovách píše, že „je to len neskoršia špekulatívna poznámka“.

 Bežný názor: V Biblii je svätý duch personifikovaný, čo dokazuje, že je to osoba.

 Skutočnosť: V Biblii je svätý duch skutočne na niektorých miestach personifikovaný, no nie je to dôkaz, že by bol osobou. Biblia personifikuje aj múdrosť, smrť či hriech. (Príslovia 1:20; Rimanom 5:17, 21) Napríklad o múdrosti sa v Biblii píše, že koná „skutky“ a má „deti“, a o hriechu, že vládne ako kráľ, zvádza či zabíja. (Matúš 11:19; Lukáš 7:35; Rimanom 6:12; 7:11)

 V podobnom zmysle je v Biblii personifikovaný aj svätý duch. Keď Ján citoval Ježiša, hovoril o svätom duchu ako o „pomocníkovi“, ktorý počuje, dáva dôkazy, vovádza, hovorí, oznamuje, oslavuje či niečo prijíma. V súvislosti s týmto pomocníkom tiež použil osobné zámená mužského rodu. (Ján 16:7–15) Urobil to tak preto, že grécke slovo pre „pomocníka“ ​(paraklétos) je podstatné meno mužského rodu, podobne ako v slovenčine, a grécka gramatika si vyžaduje aj použitie zámen mužského rodu. No keď Ján na označenie svätého ducha použil podstatné meno stredného rodu pneuma, použil aj zámeno stredného rodu. (Ján 14:16, 17)

 Bežný názor: Krst v mene svätého ducha je dôkazom, že svätý duch je osoba.

 Skutočnosť: V Biblii sa niekedy výraz „v mene“ niekoho alebo niečoho používa na vyjadrenie právomoci či autority. (5. Mojžišova 18:5, 19–22; Ester 8:10) V podobnom zmysle sa v slovenčine používa výraz „v mene zákona“. Nikto z toho nevyvodí, že zákon je osoba. Krstom „v mene“ svätého ducha dáva človek najavo, že uznáva moc a úlohu svätého ducha v uskutočňovaní Božej vôle. (Matúš 28:19)

 Bežný názor: Ježišovi apoštoli a raní učeníci verili, že svätý duch je osoba.

 Skutočnosť: Toto tvrdenie nepodporuje ani Biblia, ani dejiny. Dielo Encyclopædia Britannica uvádza: „Definícia, že Svätý Duch je odlišnou božskou Osobou... bola prijatá na Carihradskom koncile v roku 381 n. l.“ To bolo vyše 250 rokov po smrti posledného apoštola.