Skupinka mužov zmĺkla. Ticho narúšal len jemný šepot teplého vánku z Arabskej púšte. Jób už nemal čo dodať. Po dlhom rozhovore bol úplne vyčerpaný. Predstav si ho, ako sa pohľadom zabodáva do svojich troch známych, Elifaza, Bildada a Cófara, a očami sa ich pýta: „Máte ešte niečo, čo by ste chceli dodať?“ Ale oni zrakom uhýbajú, sklamaní, že ich prešpekulované argumenty a neustále narážky, že sa dopustil niečoho zlého, sa ukázali ako prázdne „reči do vetra“. (Jób 16:3, Slovenský ekumenický preklad) Jób bol po tomto rozhovore ešte viac rozhodnutý brániť si svoju vernosť Bohu.

 Vernosť Bohu bola tou najdôležitejšou vecou v jeho živote a zároveň poslednou, ktorá mu ešte zostala. Stratil bohatstvo, všetkých desať detí, priazeň a úctu priateľov aj okolia a nakoniec stratil aj zdravie. Jeho pokožka pre chorobu sčernela, bola pokrytá chrastami a hemžiacimi sa larvami. Dokonca aj jeho dych odporne zapáchal. (Jób 7:5; 19:17; 30:30) A k tomu všetkému ešte aj útoky týchto troch mužov! To, že ho nútili dokazovať, že nie je skazeným hriešnikom, ho veľmi zranilo a nahnevalo. Jeho posledná reč ich síce umlčala a zastavila prúd krutých obvinení, no víťazstvo v tomto slovnom súboji neutíšilo jeho bolesť. Jób naďalej zúfalo potreboval pomoc a útechu.

 Prirodzene, Jóbovo uvažovanie nebolo úplne správne. Potreboval usmernenie. Ale ešte viac potreboval úprimný súcit a útechu. Čakal ju od svojich troch spoločníkov, ale oni v tom úplne zlyhali. Stalo sa aj tebe, že ťa sklamal niekto, koho si považoval za priateľa? Že ti nepomohol, keď si to najviac potreboval? Prečítaj si, čo v takej situácii Jehova povedal Jóbovi a čo preňho urobil. A všimni si aj to, ako na to Jób zareagoval. Získaš tak nádej a praktické rady do života.

 Príbeh o Jóbovi pokračuje prekvapujúcim zistením. Počas celého rozhovoru Jóba s jeho troma spoločníkmi tam bol ešte niekto – mladý muž, ktorý sa volal Elíhu. Celý čas sedel pri nich a mlčky počúval rozhovor týchto starších mužov. A s tým, čo počul, rozhodne nemohol súhlasiť.

 Jóbove výroky ho veľmi pobúrili. Trápilo ho, že sa tento spravodlivý človek nechal vyprovokovať a „viac ako Boha vyhlasoval za spravodlivú vlastnú dušu“. No zároveň s Jóbom úprimne súcitil. Videl, že veľmi trpí, že je Bohu úprimne oddaný a že naliehavo potrebuje láskavú radu a útechu. Takže sa nemôžeme čudovať, že Elíhu strácal trpezlivosť, keď s Jóbom hovorili jeho takzvaní tešitelia. Títo muži na Jóba len útočili, snažili sa podkopať jeho vieru, sebaúctu a vernosť Bohu. A čo bolo ešte horšie, svojimi prekrútenými výrokmi vykreslili Boha ako zlomyseľného tyrana. Je pochopiteľné, že Elíhu to už ďalej nemohol vydržať a musel prehovoriť. (Jób 32:2–4, 18)

 Elíhu hovorí, že je mladý a oni už majú svoje roky, a preto sa úctivo držal v úzadí a neodvažoval sa vyjadriť svoj názor. Ale teraz už nemôže mlčať. Hovorí, že človek nezmúdrie len vekom a že nielen starí ľudia vedia, čo je správne. (Jób 32:6, 9) A z toho, čo Elíhu ďalej povedal, vidno, že je to naozaj tak. Keď sa obracia na Jóba, hovorí s ním úplne inak, ako s ním hovorili Elifaz, Bildad a Cófar. Uisťuje ho, že sa nad neho nechce vyvyšovať ani ho nechce zraňovať. Prejavuje Jóbovi úctu tak, že ho oslovuje menom a uznáva, že predtým s ním jeho „tešitelia“ hovorili znevažujúco. a Teraz ho úctivo prosí, aby si vypočul jeho slová. (Jób 33:1, 7; 34:7)

 Elíhu dal Jóbovi niekoľko úprimných a otvorených rád. Vrátil sa k jeho slovám, ktoré vyzneli, akoby si myslel, že je absolútne bez hriechu, úplne čistý a bez viny. Jób tvrdil, že Boh si proti nemu len hľadá zámienku, aby ho mohol potrestať. Elíhu sa ho priamo opýtal, či si je taký istý svojou pravdou, že môže povedať: „Som spravodlivejší ako Boh.“ Také tvrdenie je absurdné a Elíhu Jóbovi otvorene hovorí, že nemá pravdu. (Jób 33:8–12; 35:2) Elíhu chápal, že Jób bol roztrpčený hroznými stratami, ktoré utrpel, a tým, ako zle sa k nemu správali jeho takzvaní priatelia. No videl, že ho musí varovať, aby ho hnev nezviedol k nenávistnému výsmechu. (Jób 36:18)

 No Elíhuovým hlavným cieľom je zastať sa Boha Jehovu. Prostými, ale pôsobivými slovami vyjadruje dôležitú pravdu: Je nemožné, aby pravý Boh páchal zlo. (Jób 34:10) A dodáva: „Všemohúci neprekrúca právo.“ ​(Jób 34:12, Slovenský ekumenický preklad) Na príklade samotného Jóba Elíhu dokazuje, že Jehova je nielen spravodlivý, ale aj veľmi milosrdný. Jób bol príliš zameraný na seba a povedal o Bohu nepremyslené a neúctivé veci. Ale Jehova ho za to nepotrestal. (Jób 35:13–15) To, čo Elíhu hovoril, bolo veľmi múdre. No tento mladý muž sa netvári, akoby vedel o Bohu všetko. Pokorne uznáva: „Boh je vyvýšenejší, než môžeme spoznať.“ ​(Jób 36:26)

 Elíhu s Jóbom hovoril otvorene a priamo, ale bol k nemu láskavý. Pripomenul mu krásnu nádej, že Jehova mu jedného dňa vráti stratené zdravie. O svojom vernom služobníkovi Boh povie: „Jeho telo nech sa stane sviežejším ako za mlada; nech sa vráti do dní svojej mladistvej sily.“ Elíhu prejavil Jóbovi láskavosť aj tak, že sa k nemu nesprával ako učiteľ k žiakovi, ale láskavo ho vyzval, aby povedal svoj názor. Povedal mu: „Hovor, lebo som našiel zaľúbenie v tvojej spravodlivosti.“ ​(Jób 33:25, 32) Ale Jób neodpovedal. Teraz zrejme už necítil potrebu brániť sa, lebo Elíhuove slová boli láskavé a utešujúce. Jób sa možno konečne s úľavou rozplakal.

 Od týchto dvoch mužov sa môžeme veľa naučiť. Od Elíhua sa učíme, ako dávať rady a ako utešovať tých, ktorí to potrebujú. Ako pravý priateľ neváhal Jóbovi povedať, že sa v niečom mýli, a varovať ho pred nebezpečným uvažovaním alebo činmi. (Príslovia 27:6) Aj my by sme mali byť takými priateľmi – láskavými a pozitívnymi, aj keď ten, komu pomáhame, povie niečo nepremyslené. A Jób nám dal príklad v tom, ako rady prijímať. Mali by sme si ich pokorne vypočuť a neodmietať ich. Každý z nás niekedy potrebuje radu alebo usmernenie. V určitých situáciách nám to môže doslova zachrániť život. (Príslovia 4:13)

 Elíhu vo svojej reči často spomína vietor, mraky, hrmenie a blesky. O Jehovovi povedal: „Dobre počúvajte burácanie jeho hlasu.“ ​(Jób 37:2, Slovenský ekumenický preklad) O niečo neskôr sa Elíhu zmieňuje o víchrici. (Jób 37:9) Tieto prirovnania mu napadli možno preto, že sa naozaj schyľovalo k silnej veternej búrke, ktorá sa o chvíľu prejavila plnou silou. A vtedy sa stalo niečo mimoriadne – z víchrice bolo počuť Jehovov hlas. (Jób 38:1)

 Keď sa pri čítaní knihy Jób dostaneme až na toto miesto, obyčajne pocítime úľavu a vychutnávame si krásne kapitoly, ktoré zachytávajú, ako sa Jehova prihovára Jóbovi. Akoby víchrica pravdy ďaleko odviala prázdne a nepravdivé reči Elifaza, Bildada a Cófara. Jehova týchto mužov ani nespomenul menom. Zameral sa iba na Jóba. So svojím milovaným služobníkom hovorí priamo a otvorene, ale zároveň láskavo. Napráva ho tak, ako by otec naprával svojho syna.

 Jehova vedel, že Jób trpí. Súcitil s ním. Jehova vždy súcíti so svojimi milovanými deťmi, keď trpia. (Izaiáš 63:9; Zechariáš 2:8) Ale uvedomoval si aj to, že Jób hovoril „bez poznania“ a svoju situáciu si tak ešte sťažoval. (Jób 38:2) Jehova sa snažil napraviť Jóbovo uvažovanie otázkami, ktoré ho mali priviesť k zamysleniu: „Kde si bol ty, keď ja som kládol základy zeme? Hovor, ak to vieš a veci rozumieš!“ ​(Jób 38:4, Jeruzalemská Biblia) Na úsvite stvorenia „ranné hviezdy“, teda Boží anjelskí synovia, radostne volali a tlieskali Jehovovým stvoriteľským zázrakom. (Jób 38:7) Ale Jób o tom, prirodzene, nič nevedel.

 Jehova Jóbovi spomenul aj ďalšie svoje stvoriteľské diela. Dalo by sa povedať, že mu dal krátku lekciu z toho, čo dnes nazývame prírodnými vedami. Dotkol sa astronómie, biológie, geológie a fyziky. Konkrétne sa zmieňuje o viacerých zvieratách, ktoré sa vyskytovali v tej časti sveta, kde žil Jób. Hovorí mu o levovi, krkavcovi, kozorožcoch, divom oslovi, divom býkovi, o pštrosoch, koňoch, o sokolovi, orlovi, behemotovi (zjavne ide o hrocha) a nakoniec o leviatanovi (pravdepodobne sa tým myslí krokodíl). Ako veľmi sa Jób musel cítiť poctený, keď mu prednášku o divoch prírody dával samotný Stvoriteľ vesmíru! b

 O čo Jehovovi v tejto chvíli išlo? Ukázať Jóbovi, že potrebuje viac pokory. Keď sa Jób sťažoval, že Jehova s ním zle zaobchádza, kazil si vzťah k svojmu milujúcemu Otcovi a celú situáciu ešte zhoršoval. Preto sa Jehova Jóba opakovane pýta, kde bol, keď on tvoril úžasné veci vo vesmíre. Kladie mu otázku, či sa dokáže postarať o zvieratá, ktoré on stvoril. Dokázal by ich Jób ovládať alebo skrotiť? Ak Jób nie je schopný panovať ani nad vytvorenými vecami, ako si mohol myslieť, že dokáže posudzovať to, čo robí ich Stvoriteľ? Nie je úplne jasné, že Jehova vie omnoho lepšie ako Jób, čo sa má urobiť a ako sa to má urobiť?

 Aj keď Jehova Jóba naprával, z jeho slov cítime, že ho mal veľmi rád. Akoby mu hovoril: „Syn môj, keď som dokázal stvoriť všetky tieto veci a dokážem sa o ne postarať, nemyslíš, že sa dokážem postarať aj o teba? Myslíš si, že som ťa naozaj opustil a obral ťa o deti, majetok a zdravie? Nie je to skôr tak, že som jediný, kto ti to všetko môže vrátiť a kto ťa môže uzdraviť z hroznej choroby?“

 Jób na Jehovove slová odpovedal iba dvakrát. Vôbec mu neodporoval, neospravedlňoval sa ani sa nevyhováral. Pokorne uznal, že toho vedel málo. Kajúcne priznal, že hovoril nepremyslene. (Jób 40:4, 5; 42:1–6) A práve v tejto chvíli dal najkrajší dôkaz svojej viery. Ukázal, že ani utrpenie, ktorým si prešiel, nezlomilo jeho vieru. Prijal Jehovovo naprávanie a zmenil svoj postoj. Jeho príklad nás vedie k otázke: „Mám aj ja dostatok pokory, aby som prijal radu a naprávanie?“ Všetci z času na čas takú pomoc potrebujeme. Ak ju prijmeme, vidno z toho, že chceme napodobňovať Jóbovu vieru.

 Teraz Jehova robí niečo, čo Jóba veľmi uteší a zmierni jeho bolesť. Oslovuje Elifaza, zjavne najstaršieho z Jóbových troch spoločníkov, a hovorí mu: „Proti tebe a tvojim dvom druhom zahorel môj hnev, lebo ste nerozprávali o mne to, čo je pravdivé, ako môj sluha Jób.“ ​(Jób 42:7) Zamyslime sa nad týmto výrokom. Chcel Jehova povedať, že nič z toho, čo títo traja muži povedali, nebola pravda a že všetko, čo povedal Jób, bolo správne? Určite nie. c No medzi Jóbom a jeho žalobcami bol obrovský rozdiel. Jób bol skľúčený, utrápený bolesťou a provokovaný nepravdivými obvineniami. Je pochopiteľné, že niekedy prehovoril neuvážene. No Elifaz a jeho dvaja priatelia neboli pod takým tlakom. Ich necitlivé a povýšenecké reči vyplývali len z ich pýchy a slabej viery. Svojimi slovami vedome útočili na nevinného človeka, a čo bolo ešte horšie, vykreslili Jehovu v nesprávnom svetle. Opísali ho ako krutého a zlomyseľného Boha.

 Nemôžeme sa čudovať, že Jehova požadoval, aby títo traja muži za svoje slová zaplatili. Nariadil im, aby priniesli ako obeť sedem býkov a sedem baranov, čo nebola maličkosť. Podľa Mojžišovho Zákona mal býka obetovať veľkňaz, ak zhrešil tak veľmi, že priviedol vinu na celý národ. (3. Mojžišova 4:3) Bola to najväčšia zvieracia obeť, aká bola predpísaná v tomto zákone. Navyše Jehova povedal, že obeť týchto troch mužov prijme, len ak sa za nich Jób pomodlí. d (Jób 42:8) Aký pokoj musel Jób pocítiť, keď sa ho zastal sám Boh! Ako ho muselo utešiť, že Jehova sa postaral, aby zvíťazila spravodlivosť!

 Jehova si bol istý, že Jób urobí to, o čo ho žiadal, a odpustí tým, ktorí ho svojimi slovami hlboko zranili. A Jób svojho nebeského Otca nesklamal. (Jób 42:9) Tým, že Boha poslúchal, dal oveľa silnejší dôkaz, že je Bohu oddaný, než keby o svojej oddanosti len hovoril. A Jehova ho za to požehnal tak ako nikdy predtým.

 Jehova sa k Jóbovi správal veľmi súcitne a bol k nemu veľmi milosrdný. (Jakub 5:11) Z čoho to vidno? Jehova Jóba úplne uzdravil. Jób musel byť nadšený, keď videl, že jeho telo sa naozaj stalo „sviežejším ako za mlada“, presne ako to predpovedal Elíhu. Znova bol obklopený priateľmi a príbuznými, ktorí mu teraz prejavili súcit a priniesli mu dary. Jehova dal Jóbovi znovu bohatstvo – Jób bol teraz dokonca dvakrát taký bohatý ako predtým. A ako Jehova pomohol Jóbovi vyrovnať sa s najväčšou tragédiou, ktorá ho postihla – so stratou detí? Jóba a jeho manželku určite veľmi utešilo to, že sa im narodilo ďalších desať detí. Jehova zázračne predĺžil Jóbovi život a on žil ešte 140 rokov, takže videl štyri generácie svojich potomkov. Biblický príbeh o Jóbovi sa končí slovami: „Napokon, starý a nasýtený dňami, Jób zomrel.“ ​(Jób 42:10–17) No a v raji sa Jób a jeho drahá manželka znova stretnú s celou svojou rodinou vrátane desiatich detí, o ktoré ich Satan kedysi olúpil. (Ján 5:28, 29)

 Prečo Jehova Jóba tak bohato požehnal? Pretože Jób zniesol utrpenie, ktoré si ani nevieme predstaviť, s vytrvalosťou. V Biblii sa píše: „Počuli ste o Jóbovej vytrvalosti.“ ​(Jakub 5:11) Vytrvalosť znamená viac ako len schopnosť prežiť. Jób sa napriek utrpeniu vytrvalo držal svojej viery v Jehovu a neprestal ho milovať. Nezatrpkol a bol ochotný odpustiť tým, ktorí ho zámerne zraňovali. Zameriaval sa na svoju nádej a urputne si chránil to najcennejšie, čo mal – svoju oddanosť Bohu. (Jób 27:5)

 Aj my zažívame skúšky. A Satan sa nás v takých situáciách snaží zraziť na kolená, tak ako sa o to snažil v prípade Jóba. Preto aj my potrebujeme vytrvalosť. A môžeme si byť istí, že ak si podobne ako Jób udržíme vieru, budeme pokorní, budeme iným odpúšťať a zostaneme oddaní Bohu, aj nás čaká krásna budúcnosť. (Hebrejom 10:36) Ak bude naša viera taká pevná ako Jóbova, Satan bude zúriť, ale náš milujúci Boh Jehova z nás bude mať veľkú radosť.