Jób 3:1–26
3 Potom Jób prehovoril a začal preklínať deň svojho narodenia.*+
2 Povedal:
3 „Nech zahynie deň, keď som prišiel na svet,+aj noc, keď ktosi povedal: ‚Bolo počaté dieťa!‘
4 Nech sa ten deň premení na tmu,Boh nech zabudne na ten deň,nech naň nezažiari ani lúč svetla.
5 Nech ho pohltí najhlbšia temnota,*nech ho zahalí temné mračno,jeho svetla nech sa zmocní hrôzostrašná tma.
6 Tú noc nech zachváti čierňava,+nech sa neraduje medzi dňami rokaa nech sa nezaráta do počtu mesiacov.
7 Nech je tá noc neplodná,nech v nej nepočuť radostné výkriky.
8 Nech ju preklínajú tí, čo preklínajú deň,tí, čo sú schopní zobudiť leviatana.*+
9 Nech na svitaní stemnejú jej hviezdy,nech márne čaká na denný jasa lúče úsvitu nech neuzrie,
10 lebo nezavrela lono mojej matky+a neskryla pred mojimi očami trápenie.
11 Prečo som nezomrel hneď po narodení?
Prečo som nezahynul, len čo som vyšiel z lona?+
12 Prečo ma matka vzala na kolená,prečo ma dojčili jej prsia?
13 Veď teraz by som nerušene ležal,+spal by som a odpočíval+
14 s kráľmi zeme a ich radcami,ktorých stavby sú už v troskách,
15 alebo s kniežatami, ktoré mali zlato,ktorých domy boli plné striebra.
16 Prečo som sa nepominul ako potratený plod,ako dieťa, ktoré neuzrelo svetlo?
17 Tam aj zlí prestávajú zúriť,tam odpočívajú vyčerpaní.+
18 Tam majú pokoj všetci väzni,nikto ich nenaháňa do práce.
19 Malí aj veľkí sú si tam rovní+a otrok je slobodný, bez pána.
20 Prečo Boh necháva žiť toho,* kto trpí,a dáva život tým, čo sú v hroznej tiesni?*+
21 Prečo nie je smrť dopriata tým, čo po nej túžia,+čo ju hľadajú viac ako skryté poklady,
22 tým, čo by sa veľmi radovalia boli by šťastní, keby našli hrob?
23 Prečo Boh necháva žiť muža, ktorý zablúdil,ktorému nenechal žiadne východisko?*+
24 Mojím pokrmom sa stalo vzdychanie+a môj nárek+ sa leje ako voda,
25 lebo sa mi stalo to, čoho som sa desil,postihlo ma to, čoho som sa bál.
26 Nenachádzam pokoj, ticho ani odpočinok,valia sa na mňa samé ťažkosti.“