Skutky apoštolov 22:1–30
22 „Bratia a otcovia, vypočujte si, čo vám chcem povedať na svoju obhajobu.“+
2 Keď počuli, že k nim hovorí po hebrejsky, ešte viac stíchli. Pavol pokračoval:
3 „Som Žid.+ Narodil som sa v Tarze v Cilícii,*+ ale vychovaný som bol v tomto meste. Učil som sa pri Gamalielových+ nohách, ako prísne žiť podľa Zákona predkov,+ a bol som rovnako horlivý za Boha, ako ste vy dnes.+
4 Tých, čo patria k tejto Ceste, som prenasledoval a niektorých som dal usmrtiť. Spútaval som mužov aj ženy a zatváral ich do väzenia.+
5 Môže mi to dosvedčiť veľkňaz i celá rada starších. Od nich som dostal aj listy pre bratov v Damasku a odišiel som, aby som aj tamojších nasledovníkov tej Cesty priviedol v putách do Jeruzalema a dal ich potrestať.
6 Ale ako som sa okolo poludnia blížil k Damasku, zrazu ma ožiarilo silné svetlo z neba.+
7 Padol som na zem a počul, ako mi nejaký hlas hovorí: ‚Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?‘
8 Odpovedal som: ‚Kto si, Pane?‘ Z neba sa ozvalo: ‚Som Ježiš Nazaretský, ten, ktorého prenasleduješ.‘
9 Muži, ktorí boli so mnou, síce videli svetlo, ale nepočuli hlas toho, ktorý so mnou hovoril.
10 Spýtal som sa ho: ‚Čo mám robiť, Pane?‘ Pán mi odpovedal: ‚Vstaň, choď do Damasku a tam ti povedia všetko, čo máš urobiť.‘+
11 Ale pretože som bol oslepený žiarou toho svetla, tí, čo boli so mnou, ma vzali za ruku a priviedli do Damasku.
12 V tom meste žil Ananiáš, zbožný muž, ktorý dodržiaval Zákon a mal dobrú povesť medzi všetkými tamojšími Židmi.
13 Prišiel za mnou a povedal: ‚Saul, brat môj, nech sa ti vráti zrak!‘ V tú chvíľu som ho uvidel.+
14 Vtedy mi povedal: ‚Boh našich predkov si ťa vybral, aby si spoznal jeho vôľu, videl spravodlivého+ a počul jeho hlas.
15 Budeš jeho svedkom a všetkým ľuďom budeš hovoriť o tom, čo si videl a počul.+
16 Na čo ešte čakáš? Vstaň, daj sa pokrstiť a vzývaj jeho meno, aby boli tvoje hriechy zmyté.‘+
17 Keď som sa vrátil do Jeruzalema+ a modlil sa v chráme, mal som videnie.
18 Videl som Pána, ktorý mi povedal: ‚Ponáhľaj sa a rýchlo odíď z Jeruzalema, lebo neprijmú tvoje svedectvo o mne.‘+
19 Povedal som: ‚Pane, oni predsa vedia, že som chodil po synagógach a bičoval a zatváral do väzenia tých, čo v teba veria.+
20 A keď prelievali krv tvojho svedka Štefana, bol som pri tom, schvaľoval som to a strážil som plášte tých, čo ho zabíjali.‘+
21 Ale on mi povedal: ‚Choď, lebo ťa pošlem k ďalekým národom.‘“+
22 Až do tej chvíle ho počúvali, ale potom začali kričať: „Preč s takým človekom! Nezaslúži si žiť!“
23 Vykrikovali, odhadzovali plášte a hádzali prach do vzduchu.+
24 Keď to veliteľ videl, prikázal, aby ho odviedli do kasární a aby ho pri výsluchu bičovali, kým nepovie, prečo naňho tak kričia.
25 Ale keď ho priviazali a chystali sa ho bičovať, Pavol povedal dôstojníkovi, ktorý tam stál: „Dovoľuje zákon bičovať rímskeho občana, ktorý nie je odsúdený?“*+
26 Keď to dôstojník počul, šiel za veliteľom a oznámil mu to. Povedal: „Čo to chceš urobiť? Veď ten človek je Riman.“
27 A tak veliteľ prišiel za Pavlom a spýtal sa: „Naozaj si Riman?“ „Áno,“ odpovedal.
28 Veliteľ povedal: „Ja som si toto občianstvo kúpil za veľa peňazí.“ Ale Pavol povedal: „Ja ho mám od narodenia.“+
29 Tí, čo ho mali bičovať, od neho hneď odstúpili. Aj veliteľ sa zľakol, keď zistil, že dal zviazať rímskeho občana.+
30 Keďže chcel vedieť, z čoho Židia Pavla obviňujú, na druhý deň mu zložil putá a rozkázal hlavným kňazom a celému Sanhedrinu, aby sa zhromaždili. Potom priviedol Pavla a postavil ho pred nich.+
