Povedzte nám niečo o svojom detstve.

Narodil som sa v Taliansku v roku 1943. So súrodencami, tromi bratmi a tromi sestrami, sme vyrastali v malej dedinke. Otec pracoval ako farmár a stolár. Rodičia z nás chceli vychovať dobrých katolíkov.

Prečo ste sa rozhodli stať kňazom?

Ako chlapec som s nadšením počúval kňazov v kostole. Učarili mi ich hlasy i pôsobivé obrady. V srdci som sa rozhodol, že aj ja budem kňazom. Keď som mal 13 rokov, mama ma odviedla do internátnej školy, v ktorej sa chlapci pripravovali na štúdium za kňazov.

Bola súčasťou vášho štúdia aj Biblia?

To by som nepovedal. Keď som mal 15 rokov, učiteľ mi dal evanjeliá — čo sú historické záznamy o živote a službe Ježiša Krista —, ktoré som si prečítal niekoľkokrát. Ako 18-ročný som odišiel do Ríma študovať na univerzity, ktoré boli priamo pod dohľadom pápeža. Študoval som latinčinu, gréčtinu, históriu, filozofiu, psychológiu a teológiu. Recitovali sme síce verše z Biblie a počúvali sme čítanie z Biblie na nedeľných bohoslužbách, ale samotnú Bibliu sme neštudovali.

Neskôr ste sa stali rektorom. Zahŕňala vaša práca aj vyučovanie?

Hoci moja práca bola hlavne administratívna, učil som o dekrétoch vydaných Druhým vatikánskym koncilom.

Prečo ste začali mať pochybnosti o vašej cirkvi?

Trápili ma tri veci. Jednou bolo to, že cirkev sa zapája do politiky. Druhou, že medzi náboženskými predstaviteľmi i laikmi sa toleruje nemorálne správanie. A nezdali sa mi ani niektoré náuky. Napríklad ako by mohol milujúci Boh večne trestať ľudí po smrti? A tiež prečo Boh chce, aby sme s ružencom v ruke stovky ráz opakovali modlitby?

Čo ste sa rozhodli urobiť?

So slzami v očiach som sa modlil o pomoc. Kúpil som si Jeruzalemskú Bibliu, čo je katolícky preklad, ktorý bol len krátko predtým vydaný v taliančine, a začal som si ju čítať. Raz v nedeľu, keď som si po omši práve odkladal kňazské rúcho, prišli za mnou do seminára dvaja muži. Predstavili sa mi ako Jehovovi svedkovia. Viac ako hodinu sme sa rozprávali o Biblii a o tom, ako je možné rozpoznať pravé náboženstvo.

Aký dojem ste mali z ich návštevy?

Obdivoval som, s akým presvedčením hovorili a s akou ľahkosťou sa odvolávali na katolícky preklad Biblie. Neskôr ma začal pravidelne navštevovať svedok menom Mario. Bol veľmi trpezlivý a verný — každú sobotu ráno, v čase i nečase, zazvonil o deviatej pri dverách seminára.

Čo si o týchto návštevách mysleli ostatní kňazi?

Pozval som ich, aby sa k nám v diskusiách pripojili, ale nikto z nich nebral štúdium Biblie vážne. No ja som sa na tie rozhovory veľmi tešil. Dozvedal som sa úžasné veci, napríklad prečo Boh toleruje zlo a utrpenie, čo bola otázka, ktorá ma dlho trápila.

Snažili sa vás nadriadení odradiť od štúdia Biblie?

V roku 1975 som niekoľkokrát navštívil Rím, aby som nadriadeným vysvetlil svoj postoj. Snažili sa zmeniť môj názor, ale nikto z nich pri tom nepoužil Bibliu. Napokon som 9. januára 1976 napísal do Ríma list, v ktorom som vysvetlil, že sa už nepovažujem za katolíka. O dva dni som odišiel zo seminára, sadol na vlak a odcestoval na svoje prvé zhromaždenie Jehovových svedkov — bol to zjazd, ktorého sa zúčastnilo viacero zborov. Všetko tam bolo iné, než na čo som bol zvyknutý. Každý svedok mal otvorenú Bibliu a pozorne počúval rečníkov, ktorí vysvetľovali rôzne témy.

Čo si o tom všetkom myslela vaša rodina?

Väčšina z nich prudko odporovala môjmu rozhodnutiu. No zistil som, že jeden z mojich bratov študuje Bibliu so svedkami na severe Talianska v Lombardsku. Šiel som ho navštíviť a miestni svedkovia mi pomohli nájsť si tam prácu a bývanie. Ešte v tom roku som bol pokrstený ako Jehovov svedok.

Neľutujete teraz svoje rozhodnutie?

Vôbec nie! Konečne cítim, že mám naozaj blízky vzťah k Bohu, pretože to, čo o ňom viem, je založené na Biblii, a nie na filozofii či cirkevnej tradícii. Teraz môžem učiť druhých s presvedčením a úprimnosťou.