Otázky čitateľov

Prečo sa Jehovovi svedkovia nepripájajú k prípitkom, keď Biblia sa o prípitkoch nezmieňuje?

Pripíjanie s pohárom vína (či iného alkoholického nápoja) v ruke je starý a bežne rozšírený zvyk, ktorý sa môže na tom-ktorom mieste v určitých detailoch líšiť. Niekedy si ľudia pri pripíjaní i štrngnú. Ten, kto prednáša prípitok, obyčajne vyjadruje žiadosť alebo želanie, aby mal niekto šťastie, zdravie, dlhý život a podobne. Ostatní, ktorí sa pripájajú k prípitku, môžu vyjadriť svoj súhlas nahlas alebo jednoducho zdvihnúť pohár a odpiť si z vína. Mnohí to považujú za neškodný zvyk alebo za súčasť bontónu, ale existujú opodstatnené dôvody, prečo sa Jehovovi svedkovia k prípitkom nepripájajú.

Nie je to preto, že by kresťania niekomu neželali, aby bol šťastný a tešil sa z dobrého zdravia. Vedúci zbor v prvom storočí uzavrel list, ktorý posielal zborom, výrazom, ktorý by sa dal preložiť slovami: „Buďte zdraví!“ alebo „Nech sa vám darí!“ ​(Skutky 15:29) A niektorí z pravých Božích ctiteľov povedali ľudskému kráľovi: „Nech môj pán... žije na neurčitý čas!“ alebo „Nech žije kráľ na neurčitý čas!“ — 1. Kráľov 1:31; Nehemiáš 2:3.

Kde má však zvyk pripíjať si svoje korene? Strážna veža č. 1 z roku 1974 uviedla citát zo 121. strany 13. zväzku diela The Encyclopædia Britannica z roku 1910: „Zvyk pripíjať živým ľuďom na ‚zdravie‘ pochádza pravdepodobne zo starého náboženského obradu, pri ktorom sa pripíjalo bohom a mŕtvym. Gréci a Rimania vylievali svojim bohom pri jedle obeť v podobe nápoja a na slávnostných hostinách pripíjali im aj mŕtvym.“ Toto dielo dodáva: „Pripíjanie na zdravie živých ľudí bolo určite vždy úzko spojené s týmito zvykmi pri pití, ktoré sa podobali obetiam.“

Platí to aj dnes? V knihe International Handbook on Alcohol and Culture z roku 1995 sa píše: „[Pripíjanie] je pravdepodobne svetský pozostatok predkladania starovekých tekutých obetí, pri ktorom bol bohom obetovaný posvätný nápoj — krv alebo víno —, aby bolo vypočuté želanie či modlitba vyjadrená slovami ‚Nech žije!‘ alebo ‚Na zdravie!‘“

Iste, to, že nejaká vec alebo zvyk má svoje korene alebo určitú obdobu v starovekom falošnom náboženstve, nemusí vždy znamenať, že pre pravých ctiteľov je to neprijateľné. Zamysli sa napríklad nad granátovým jablkom. Jedna známa biblická encyklopédia uvádza: „Zdá sa, že granátové jablko sa používalo tiež ako posvätný symbol v pohanských náboženstvách.“ Napriek tomu dal Boh na obrube odevu veľkňaza vyrobiť z priadze granátové jablká a granátovými jablkami boli ozdobené aj medené stĺpy Šalamúnovho chrámu. (2. Mojžišova 28:33; 2. Kráľov 25:17) Aj snubný prsteň mal v istom období náboženský význam. No väčšina ľudí, ktorí žijú dnes, to nevie, a považuje snubný prsteň len za znak toho, že niekto žije v manželstve.

Ako je to s používaním vína v spojitosti s náboženskými úkonmi? Napríklad pri jednej príležitosti sichemskí muži, ktorí uctievali Baala, „vošli do domu svojho boha a jedli a pili a zvolávali na [Gedeonovho syna] Abimelecha zlo“. (Sudcovia 9:22–28) Pridal by sa podľa teba nejaký Jehovov verný služobník k takémuto pitiu a dovolával by sa nejakého božského zásahu proti Abimelechovi? Keď Ámos opisoval obdobie, počas ktorého sa mnohí v Izraeli búrili proti Jehovovi, povedal: „Rozťahujú [sa] vedľa každého oltára; a víno tých, ktorí boli pokutovaní, pijú v dome svojich bohov.“ ​(Ámos 2:8) Pridali by sa k nim praví Boží ctitelia, či už by sa víno vylievalo ako tekutá obeť bohom, alebo by sa pri tejto príležitosti len popíjalo? (Jeremiáš 7:18) Alebo pozdvihol by pravý Boží ctiteľ pohár s vínom a žiadal by o to, aby nejaká božská moc ovplyvnila niečiu budúcnosť alebo aby niekomu v budúcnosti zabezpečila požehnanie?

Je zaujímavé, že Jehovovi ctitelia pri určitých príležitostiach pozdvihli ruky a žiadali o to, aby sa nejaká situácia dobre skončila. Dvíhali však ruky k pravému Bohu. Čítame: „Šalamún sa postavil pred Jehovov oltár... a roztvoril dlane k nebesiam; a ďalej povedal: ‚Ó, Jehova, Bože Izraela... nie je žiaden Boh ako ty... a kiež sám počuješ na mieste svojho bývania, v nebesiach, a kiež počuješ a odpustíš.‘“ ​(1. Kráľov 8:22, 23, 30) Podobne „Ezdráš požehnal Jehovu... na čo všetok ľud odpovedal: ‚Amen! Amen!‘ s pozdvihnutím rúk. Vtedy sa hlboko poklonili a vrhli sa pred Jehovom.“ ​(Nehemiáš 8:6; 1. Timotejovi 2:8) Je jasné, že títo verní ctitelia nedvíhali ruky k nebu, aby žiadali požehnanie od nejakého boha šťastia. — Izaiáš 65:11.

Mnohí ľudia, ktorí sa dnes pripájajú k prípitkom, si možno nemyslia, že tým žiadajú nejakého boha o odpoveď alebo požehnanie, ale na druhej strane ani nedokážu vysvetliť, prečo pozdvihujú pohár s vínom k nebu. To, že sa nad touto záležitosťou vážne nezamýšľajú, nie je dôvodom na to, aby sa praví kresťania cítili povinní napodobňovať ich gestá.

Je všeobecne známe, že aj v niektorých iných záležitostiach sa Jehovovi svedkovia vyhýbajú niektorým gestám, ktoré väčšina ľudí pokojne robí. Napríklad mnohí ľudia robia určité gestá na znak úcty k národným symbolom či k zástave a nepovažujú to za prejav uctievania. Praví kresťania im v tom nebránia, ale osobne sa do takéhoto konania nezapájajú. Mnohí svedkovia konali taktne, aby sa druhých nedotkli, keď vedeli, kedy asi sa takýto obrad bude konať. Praví kresťania sú v každom prípade odhodlaní vyhýbať sa nacionalistickým gestám, ktoré nie sú v súlade s Bibliou. (2. Mojžišova 20:4, 5; 1. Jána 5:21) Prípitok dnes možno mnohí ľudia nepovažujú za náboženské gesto. Ale existujú opodstatnené dôvody, prečo sa kresťania nepripájajú k prípitkom, ktoré majú korene v náboženstve a aj dnes by sa dali považovať za vzhliadanie k ‚nebu‘ o požehnanie či za dovolávanie sa pomoci z nejakého nadľudského zdroja. — 2. Mojžišova 23:2.