ŽIVOTNÝ PRÍBEH
„Videl som, ale nemohol som porozumieť“
Rozpráva Olivier Hamel
V roku 1975, keď som mal dva roky, moja mama spozorovala, že so mnou nie je niečo v poriadku. Držala ma na rukách, keď jej priateľke spadlo na zem niečo ťažké. Hoci to narobilo poriadny rachot, mama si všimla, že som sa ani nemykol. V troch rokoch som ešte stále nerozprával. Potom sa moja rodina dozvedela šokujúcu správu — lekári potvrdili, že vôbec nič nepočujem!
Keď som bol ešte maličký, moji rodičia sa rozviedli a mama zostala sama so štyrmi deťmi — troma synmi a jednou dcérou. Ja som bol z nich najmladší. V tom čase ešte nepočujúce deti vo Francúzsku neboli vyučované takým spôsobom ako dnes a metódy, ktoré sa používali, deťom často spôsobovali veľa utrpenia. Napriek tomu som už od detstva mal výhodu, akú mnohí nepočujúci nemajú. Dovoľte mi, aby som vám to vysvetlil.
Istý čas boli mnohí učitelia presvedčení, že nepočujúce deti by sa mali učiť rozprávať a odzerať z pier. Vo Francúzsku, kde som vyrastal, bolo v školách pre nepočujúcich prísne zakázané používať posunky. Niektorým nepočujúcim deťom dokonca počas vyučovania zväzovali ruky za chrbát.
V predškolskom veku som každý týždeň trávil niekoľko hodín u logopedičky. Držala mi sánku alebo hlavu a nútila ma znovu a znovu vydávať zvuky, o ktorých som nevedel, ako majú znieť. Nedokázal som komunikovať s ostatnými deťmi. Boli to pre mňa roky utrpenia.
Potom, keď som mal šesť rokov, poslali ma do internátnej školy pre sluchovo postihnutých. Tu som sa prvýkrát stretol s nepočujúcimi deťmi. Aj v tejto škole bolo zakázané používať posunky. Keď sme sa v triede dorozumievali rukami, riskovali sme, že dostaneme po prstoch alebo že nás vyťahajú za vlasy. A tak sme to robili tajne a používali sme posunky, ktoré sme si sami vymysleli. Konečne som mohol komunikovať s inými deťmi! Tam som prežil štyri šťastné roky.
No keď som mal desať, preložili ma do školy pre počujúce deti. Bol som nešťastný! Myslel som si, že všetky ostatné nepočujúce deti zomreli a že som na celom svete zostal len ja. Na radu lekárov, ktorí mali obavy, že by som mohol stratiť schopnosti získané cvičeniami u logopedičky, sa moja rodina nenaučila posunkový jazyk a nedovoľovali mi stýkať sa s nepočujúcimi deťmi. Pamätám si, ako som raz bol u jedného špecialistu na poruchy sluchu. Na stole mal knihu o posunkovom jazyku. Keď som zbadal obrázky na obálke, ukázal som na knihu a povedal som: „Toto chcem!“ No lekár rýchlo knihu schoval. *
MOJE DUCHOVNÉ ZAČIATKY
Mama sa nás snažila vychovávať v súlade s kresťanskými zásadami. Brávala nás na zhromaždenia Jehovových svedkov do zboru Mérignac blízko Bordeaux. Ako dieťa som toho na zhromaždeniach veľa nerozumel. No vždy pri mne sedel nejaký iný člen zboru a písal mi poznámky z toho, čo sa hovorilo. Vnímal som ich lásku a záujem a veľmi som si to cenil. Doma so mnou mama študovala Bibliu, ale to, čo ma učila, som nikdy plne nechápal. Cítil som sa tak trochu ako prorok Daniel, ktorý po tom, čo mu anjel odovzdal proroctvo, povedal: „Počul [som], ale nemohol som porozumieť.“ (Daniel 12:8) V mojom prípade to bolo: „Videl som, ale nemohol som porozumieť.“
Napriek tomu som si základné biblické pravdy začal pomaly osvojovať. To, čomu som jasne rozumel, som si uchovával ako poklad a snažil som sa to uplatňovať vo svojom živote. Učil som sa aj z toho, že som pozoroval správanie druhých. Biblia napríklad hovorí, že máme byť trpezliví. (Jakub 5:7, 8) Tomu som veľmi nerozumel. Ale keď som videl, ako moji spoluveriaci prejavujú túto vlastnosť, pochopil som, čo je trpezlivosť. Kresťanský zbor mi naozaj veľmi pomohol.
TRPKÉ SKLAMANIE A ÚŽASNÉ PREKVAPENIE
Raz som na ulici zbadal niekoľko mladých nepočujúcich v mojom veku, ako medzi sebou posunkujú. Začal som sa s nimi tajne stretávať a učiť sa od nich francúzsky posunkový jazyk. Naďalej som chodil aj na kresťanské zhromaždenia, kde ma zobral pod svoje krídla jeden mladý svedok menom Stéphane. Veľmi sa snažil so mnou komunikovať a ja som si k nemu vytvoril silné puto. No čakalo ma trpké sklamanie. Stéphane bol uväznený za to, že odmietol nastúpiť vojenskú službu. Bol som zdrvený! Stéphane mi tak chýbal, že som upadol do hlbokej skľúčenosti a v podstate som prestal chodiť na zhromaždenia.
Po jedenástich mesiacoch bol Stéphane prepustený a vrátil sa domov. Predstavte si, aký som bol prekvapený, keď so mnou začal hovoriť posunkovou rečou! Neveril som vlastným očiam. Stéphane sa vo väzení naučil francúzsky posunkový jazyk. Keď som pozoroval jeho pohyby rúk a mimiku a uvažoval som, čo všetko to pre mňa bude znamenať, moje nadšenie rástlo.
KONEČNE CHÁPEM BIBLICKÚ PRAVDU
Stéphane so mnou začal študovať Bibliu. Až vtedy som si začal z tých útržkov pravdy, ktoré som si z Biblie pamätal, skladať ucelený obraz. V detstve som si rád prezeral krásne obrázky v našich biblických publikáciách, porovnával som na nich jednotlivé postavy a skúmal každý detail, aby som si z príbehov uložil do mysle čo najviac. Vedel som o Abráhamovi, o jeho „semene“ a o „veľkom zástupe“, ale skutočný význam pre mňa tieto veci nadobudli, až keď mi boli vysvetlené v posunkovom jazyku. (1. Mojžišova 22:15–18; Zjavenie 7:9) Bolo zrejmé, že som našiel jazyk, ktorý mi je vlastný, jazyk môjho srdca.
Teraz, keď som chápal, čo sa na zhromaždení hovorí, pôsobilo to na moje srdce a môj smäd po poznaní rástol. So Stéphanovou pomocou sa moje pochopenie Biblie prehlbovalo, a tak som v roku 1992 oddal svoj život Bohu Jehovovi a dal som sa pokrstiť. Urobil som veľký pokrok, ale to, že som v detstve nemohol komunikovať, spôsobilo, že som sa stal uzavretým a opatrným vo vzťahoch k iným ľuďom.
MÔJ BOJ S PLACHOSŤOU
Časom bola naša malá skupinka nepočujúcich pričlenená k zboru v Pessacu na predmestí Bordeaux. To mi pomohlo robiť ďalšie duchovné pokroky. Hoci som stále zápasil so svojou obmedzenou schopnosťou komunikovať, moji počujúci priatelia vždy dbali na to, aby som všetkému rozumel. Jedna manželská dvojica, Gilles a Elodie, sa zvlášť usilovali so mnou komunikovať. Často ma po zhromaždení pozývali na obed, na večeru alebo na šálku kávy, čím medzi nami vzniklo nádherné priateľstvo. Je úžasné byť medzi ľuďmi, ktorí napodobňujú Boha v prejavovaní lásky!
A práve v tomto zbore som stretol Vanessu, ktorá ma očarila. Páčilo sa mi, že je citlivá a má zmysel pre spravodlivosť. To, že som nepočujúci, nepovažovala za bariéru, ale za niečo, čo môže obohatiť jej život. A tak si získala moje srdce a v roku 2005 sme sa vzali. Aj keď komunikácia stále nie je mojou silnou stránkou, Vanessa mi pomáha bojovať s plachosťou a vyjadrovať sa otvorenejšie. Veľmi si cením, ako ma podporuje pri plnení úloh, ktoré mám ako kresťan.
ĎALŠÍ DAR OD JEHOVU
V tom roku, keď sme sa vzali, ma francúzska odbočka Jehovových svedkov v Louviers pozvala na mesačné školenie v prekladateľskej práci. V posledných rokoch odbočka vyvinula veľké úsilie, aby vo francúzskom posunkovom jazyku vydala niekoľko publikácií na DVD. Mali však pred sebou ešte veľa práce, a tak prekladateľský tím potreboval posilu.
Ja aj Vanessa sme pozvanie slúžiť v odbočke, ktoré som dostal, považovali za nesmiernu výsadu a dar od Boha Jehovu, ale musím priznať, že sme mali obavy. Čo bude s našou skupinkou nepočujúcich? Čo urobíme s naším domom? Dokáže si Vanessa nájsť v tej oblasti prácu? Jehova úžasným spôsobom vyriešil každý z týchto problémov. Skutočne som pocítil jeho lásku k nám i k nepočujúcim.
PODPORA ZO STRANY ZJEDNOTENÉHO ĽUDU
Teraz, keď spolupracujem na prekladaní do posunkového jazyka, lepšie chápem, čo všetko sa robí pre to, aby mohli aj nepočujúci spoznať Boha. Je veľmi príjemné a dojímavé vidieť, ako sa mnohí moji spolupracovníci snažia naučiť nejaké posunky a komunikovať so mnou. Necítim sa vôbec prehliadaný. Všetky tieto prejavy lásky sú dôkazom výnimočnej jednoty Jehovovho ľudu. (Žalm 133:1)
Som Jehovovi vďačný, že sa vždy postaral o to, aby mi niekto v kresťanskom zbore pomáhal. Cením si tiež, že môžem aspoň malým dielom prispievať k tomu, aby mohli aj ostatní nepočujúci spoznať nášho milujúceho Stvoriteľa a vytvoriť si k nemu blízky vzťah. Teším sa na deň, keď budú odstránené všetky komunikačné bariéry a celá ľudská rodina bude zjednotená, lebo všetci budú hovoriť „čistým jazykom“ — budú poznať pravdu o Bohu Jehovovi a o jeho predsavzatí a žiť podľa nej. (Sofoniáš 3:9)
^ 9. ods. Francúzska vláda oficiálne povolila používanie posunkového jazyka pri vyučovaní nepočujúcich detí až v roku 1991.