„Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, ‚večný oheň‘.“ ​(Katechizmus Katolíckej cirkvi) Niektorí náboženskí vodcovia učia, že peklo je stav úplného odlúčenia a oddelenia od Boha.

„Duša, ktorá hreší — tá zomrie.“ ​(Ezechiel 18:4) „Mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič.“ ​(Kazateľ 9:5) Ak duša zomiera a nič si neuvedomuje, ako by mohla trpieť „večný oheň“ alebo zažívať bolesť z večného odlúčenia od Boha?

Hebrejské a grécke slovo v prekladoch Biblie často prekladané ako „peklo“ v skutočnosti označuje všeobecný hrob ľudstva. Napríklad keď Jób trpel bolestivou chorobou, modlil sa, aby ho Boh „ukryl v hrobe [„v pekle“, Douay-Rheims Version]“. (Jób 14:13, Roháčkov preklad) Teda Jób chcel odpočívať v hrobe, nie na nejakom mieste múk alebo v odlúčení od Boha.

Náuka o pekle robí Boha krutým, ale krutosť nás k nemu nepriťahuje, práve naopak. „Od detstva ma učili o pekle,“ hovorí Rocío z Mexika. „Tak veľmi som sa bála Boha, že som si nevedela predstaviť, že by mohol mať nejaké dobré vlastnosti. Myslela som si, že je hnevlivý a prísny.“

Keď Rocío zistila, čo Biblia hovorí o Božích súdoch a o stave mŕtvych, zmenilo to jej postoj k Bohu. „Nesmierne sa mi uľavilo — ten veľký balvan, ktorý ma gniavil, bol zrazu preč,“ hovorí. „Začala som veriť, že Boh chce pre nás to najlepšie, že nás miluje a že aj ja môžem milovať jeho. Je ako otec, ktorý vedie svoje deti za ruku a chce pre ne len dobré.“ ​(Izaiáš 41:13)

Mnohí sa usilujú byť zbožní len zo strachu z pekla, ale Boh nechce, aby sme mu slúžili zo strachu. Ježiš povedal: „Budeš milovať Jehovu, svojho Boha.“ ​(Marek 12:29, 30) Navyše, keď pochopíme, že Boh nekoná nespravodlivo dnes, môžeme dôverovať, že aj v budúcnosti bude súdiť spravodlivo. Tak ako Jóbov priateľ Elíhu, aj my môžeme s dôverou povedať: „Boh skutočne nekoná zlo a Všemohúci neprekrúca súd.“ ​(Jób 34:12)