Kresťanstvo „vo svojich troch klasických podobách, teda rímsky katolicizmus, východné pravoslávie a protestantizmus, uznáva existenciu jedného Boha v troch Osobách, ktorými sú: Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Podľa kresťanskej teológie to neznamená vyznávanie troch bohov, ale že tieto tri osoby sú v podstate jedna.“ ​(The New Encyclopædia Britannica)

Ježiš ako Boží Syn nikdy netvrdil, že je svojmu Otcovi rovný alebo že by bol rovnakej podstaty ako On. Naopak, povedal: „Odchádzam k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja.“ ​(Ján 14:28) A jednému zo svojich nasledovníkov povedal: „Vystupujem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi a k svojmu Bohu a vášmu Bohu.“ ​(Ján 20:17)

Svätý duch nie je osoba. Raní kresťania „boli naplnení svätým duchom“ a Jehova vyhlásil: „Vylejem niečo zo svojho ducha na telo každého druhu.“ ​(Skutky 2:1–4, 17) Svätý duch nie je časťou nejakej Trojice. Je to Božia činná sila.

Podľa katolíckych učencov Karla Rahnera a Herberta Vorgrimlera je Trojica tajomstvo, „ktoré sa nemohlo stať známym bez zjavenia, a ani po zjavení sa nemôže stať plne zrozumiteľným“. Dá sa vôbec milovať niekoho, koho nie je možné spoznať ani pochopiť? Náuka o Trojici teda bráni tomu, aby človek mohol spoznať a milovať Boha.

Marco, ktorého sme už citovali, považoval Trojicu za prekážku vo svojom vzťahu k Bohu. „Myslel som si, že Boh predo mnou skrýva svoju totožnosť,“ hovorí, „a preto sa mi zdal ešte vzdialenejší, tajomnejší a neprístupnejší.“ No „Boh nie je Bohom zmätku“. (1. Korinťanom 14:33, Preklad Štefana Porúbčana) Neskrýva pred nami svoju totožnosť. Chce, aby sme ho poznali. Ježiš povedal: „Uctievame, čo poznáme.“ ​(Ján 4:22)

„Keď som sa dozvedel, že Boh nie je časťou Trojice,“ pokračuje Marco, „konečne som bol schopný vytvoriť si k nemu osobný vzťah.“ Ak chápeme Jehovu ako konkrétnu Osobu, a nie ako niekoho tajuplného a neznámeho, je pre nás oveľa ľahšie milovať ho. Biblia hovorí: „Kto nemiluje, nespoznal Boha, lebo Boh je láska.“ ​(1. Jána 4:8)