Prvé roky môjho života žila naša rodina pri Lipsku v bývalom Východnom Nemecku, neďaleko hraníc s Českou republikou a Poľskom. Keď som mal šesť rokov, otec dostal prácu v zahraničí, a tak sme sa presťahovali — najprv do Brazílie a potom do Ekvádoru.

V štrnástich ma rodičia poslali do internátnej školy späť do Nemecka. Keďže oni zostali v Južnej Amerike, musel som sa o seba starať sám. Naučil som sa spoliehať iba sám na seba a nerobil som si ťažkú hlavu z toho, ako moje správanie pôsobí na iných.

Keď som mal sedemnásť, rodičia sa vrátili do Nemecka. Spočiatku sme bývali spolu, ale keďže som si zvykol robiť, čo som chcel, nedokázal som sa im podriaďovať. A tak som v osemnástich odišiel z domu.

Nič ma neuspokojovalo a hľadal som zmysel života. Zaujímal som sa o rôzne hnutia a životné štýly. No nakoniec som dospel k záveru, že to najlepšie, čo môžem robiť, je spoznať našu krásnu planétu skôr, ako ju ľudia zničia.

Odišiel som z Nemecka, kúpil som si motorku a namieril som si to do Afriky. Ale už po krátkom čase som sa musel vrátiť do Európy, aby som si motorku opravil. Jedného dňa na pláži v Portugalsku som sa však rozhodol, že motorku odložím a začnem sa plaviť.

Pridal som sa ku skupine mladých ľudí, ktorí sa chystali preplaviť Atlantik. Medzi nimi som stretol svoju budúcu manželku Laurie. Najprv sme zamierili na ostrovy v Karibiku a po krátkej zastávke v Portoriku sme sa vrátili do Európy. S Laurie sme sa rozhodli, že si kúpime plachetnicu a prerobíme ju tak, aby sa v nej dalo aj bývať. Ale už po troch mesiacoch sa naše plány náhle prerušili. Povolali ma do armády.

Slúžil som v námorných silách Nemecka pätnásť mesiacov, počas ktorých sme sa s Laurie vzali a pokračovali v prípravách na naše cesty. Tesne pred odchodom na vojenskú službu sme kúpili trup záchranného člna. Počas vojenčiny sme ho postupne prerobili na malé plavidlo. Mali sme v pláne v ňom bývať a ďalej spoznávať túto nádhernú planétu. A práve v tom období — už po vojenčine, ale ešte pred dokončením lode — nás oslovili Jehovovi svedkovia a začali sme s nimi študovať Bibliu.

Na začiatku som nemal pocit, že musím svoj život veľmi meniť. Žena, s ktorou som žil, bola mojou manželkou a fajčiť som prestal už predtým. (Efezanom 5:5) A čo sa týkalo našich ciest po svete, myslel som si, že zasvätiť život obdivovaniu Božieho úchvatného stvorenia je vznešený cieľ.

No skutočnosť bola taká, že som musel robiť zmeny — zvlášť zmeny osobnosti. Bol som mimoriadne pyšný a sebavedomý, úplne zameraný na seba, na svoje schopnosti a na to, čo som dokázal.

Raz som si čítal Ježišovu známu Kázeň na vrchu. (Matúš, kapitoly 5 – 7) Najprv som bol zmätený z toho, čo Ježiš hovoril o šťastí. Povedal napríklad, že šťastní sú hladní a smädní. (Matúš 5:6) Nevedel som pochopiť, ako môže byť človek šťastný, keď mu niečo chýba. Ako som pokračoval v štúdiu, pochopil som, že všetci máme duchovné potreby, ale aby sme ich mohli uspokojiť, musíme najprv pokorne uznať, že ich máme. Je to tak, ako povedal Ježiš: „Šťastní sú tí, ktorí si uvedomujú svoje duchovné potreby.“ ​(Matúš 5:3)

Bibliu sme začali študovať v Nemecku, no potom sme sa s Laurie presťahovali do Francúzska a neskôr do Talianska. Kamkoľvek sme prišli, našli sme Jehovových svedkov. Hlboko na mňa zapôsobila ich úprimná vzájomná láska a ich jednota. Videl som, že svedkovia sú naozaj celosvetovým bratstvom. (Ján 13:34, 35) Po čase sme sa s Laurie dali pokrstiť ako Jehovovi svedkovia.

Po krste som ďalej pracoval na svojej osobnosti. Spolu s manželkou sme sa rozhodli plaviť pozdĺž afrického pobrežia a potom naprieč Atlantickým oceánom do Spojených štátov. A práve počas tejto plavby — iba my dvaja na drobnej loďke uprostred obrovského oceánu — som si uvedomil, aký som bezvýznamný oproti nášmu majestátnemu Stvoriteľovi. Keďže som mal množstvo času (uprostred oceánu naozaj nie je veľmi čo robiť), zahĺbil som sa do čítania Biblie. Zvlášť na mňa zapôsobil opis Ježišovho života na zemi. Ježiš bol dokonalý, mal schopnosti, o akých sa mi ani nesnívalo, a predsa na seba nikdy neupozorňoval. Nebol zameraný na seba, ale všetko robil pre svojho nebeského Otca.

Premýšľal som o Ježišovom príklade a pochopil som, že sa nemôžem pokúšať vtesnať Božie Kráľovstvo medzi moje ostatné aktivity, ale že ho musím dať na prvé miesto v živote. (Matúš 6:33) Keď sme konečne dosiahli breh Spojených štátov, rozhodli sme sa usadiť a zamerať sa na uctievanie Boha.

Keď som sa spoliehal iba sám na seba, môj život bol plný neistoty. Ale teraz ma v živote vedie zdroj spoľahlivej múdrosti. (Izaiáš 48:17, 18) Našiel som zmysel života, ktorý mi vždy chýbal — uctievam Boha a pomáham ďalším, aby ho spoznali.

Uplatňovaním biblických zásad sme si s Laurie veľmi posilnili manželstvo. Ďalším požehnaním je naša drahá dcéra, ktorá tiež miluje Jehovu.

Nedá sa povedať, že náš život bol vždy plavbou v pokojných vodách. Ale teraz nám pomáha Jehova a sme rozhodnutí nikdy mu neprestať slúžiť a spoliehať sa naňho. (Príslovia 3:5, 6)