Vyrastal som v rôznych častiach Los Angeles, ktoré boli známe pouličnými gangmi a drogami. Moji rodičia mali šesť detí a ja som bol druhý najstarší.

Mama patrila k evanjelickej cirkvi a nás deti vychovávala v náboženskom duchu. No ja som počas dospievania viedol dvojaký život — v nedeľu som spieval v kostole a zvyšok týždňa som chodil na zábavy, užíval drogy a žil nemravne.

Mal som výbušnú a násilnú povahu. V bitkách som použil čokoľvek, len aby som vyhral. To, čo som sa naučil v kostole, mi vôbec nepomohlo. Hovorieval som: „Pomsta patrí Pánovi, a ja som jeho nástroj.“ Na strednej škole som bol ovplyvnený Čiernymi pantermi, politickou skupinou známou násilným bojom za ľudské práva. Stal som sa členom študentskej skupiny, ktorá sa zasadzovala za ochranu občianskych práv. Viackrát sme zorganizovali protesty, ktoré viedli k tomu, že škola musela byť dočasne zatvorená.

Organizovanie protestov však mojej násilnej povahe nestačilo. Začal som sa zapájať do zločinov z nenávisti. Niekedy sme napríklad išli do kina na film, ktorý ukazoval, ako v minulosti v Spojených štátoch trpeli africkí otroci, a táto nespravodlivosť nás tak rozhnevala, že sme priamo tam v kine napadli belošských mladíkov. Potom sme odišli do belošských štvrtí a hľadali sme ďalších ľudí, ktorých by sme mohli zbiť.

Nemal som ani 20 rokov a spolu s bratmi sme už boli známi ako nenapraviteľní chuligáni. Dostali sme sa do konfliktu so zákonom. Jeden z mojich mladších bratov bol členom známeho gangu a ja som sa s nimi stýkal tiež. Môj život bol stále viac naplnený násilím.

Rodičia jedného kamaráta boli Jehovovi svedkovia. Raz ma pozvali na zhromaždenie svojho zboru a ja som ich pozvanie prijal. Hneď od začiatku som videl, že Jehovovi svedkovia sú iní ako ostatní ľudia. Každý mal svoju Bibliu a počas zhromaždenia z nej čítal. Na programe sa aktívne podieľali aj mladí ľudia. Veľmi na mňa zapôsobilo, keď som sa dozvedel, že Boh má meno Jehova, a keď som počul, ako ho svedkovia bežne používajú. (Žalm 83:18) Na zhromaždení som videl ľudí mnohých národností, ale bolo vidieť, že medzi nimi nie sú žiadne rasové rozdiely.

Spočiatku som nemal záujem o biblické štúdium, ktoré mi svedkovia ponúkali, ale rád som chodil na ich zhromaždenia. Raz, keď som bol na zhromaždení, moji kamaráti išli na koncert. Tam dobili jedného chlapca na smrť, lebo im nechcel dať svoju koženú bundu. Na druhý deň sa tým chválili. Dokonca aj pred súdom si z toho zločinu robili žarty. Väčšina z nich bola odsúdená na doživotie. Asi si viete predstaviť, aký som bol rád, že som v ten večer nebol s nimi. Rozhodol som sa zmeniť svoj život a začať študovať Bibliu.

Keďže som predtým videl toľko rasových predsudkov, správanie Jehovových svedkov ma šokovalo. Napríklad jeden svedok, beloch, musel odcestovať do zahraničia a svoje deti nechal u černošskej rodiny. Iná belošská rodina si vzala k sebe domov mladého černošského chlapca, ktorý nemal kde bývať. Na vlastné oči som sa presvedčil, že Jehovovi svedkovia žijú podľa Ježišových slov: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ ​(Ján 13:35) Bol som si istý, že som našiel pravých kresťanov.

Štúdium Biblie mi pomohlo pochopiť, že musím zmeniť svoj spôsob uvažovania. Uvedomil som si, že musím pretvoriť svoje zmýšľanie, aby som dokázal konať pokojne a robiť to z presvedčenia, že je to najlepší spôsob života. (Rimanom 12:2) Časom som urobil pokrok a v januári 1974 som bol pokrstený ako Jehovov svedok.

Aj po krste som musel pracovať na svojej osobnosti. Napríklad raz sme boli vo zvestovateľskej službe a jeden muž mi ukradol z auta rádio. Rozbehol som sa za ním, a keď som bol už takmer pri ňom, pustil rádio na zem a bežal preč. Keď som neskôr ostatným opisoval, ako som získal svoje rádio späť, jeden zborový starší sa ma spýtal: „Stephen, a čo by si urobil, keby si ho dobehol?“ Táto otázka ma podnietila ďalej pracovať na tom, aby som bol naozaj mierumilovný.

V októbri 1974 som začal slúžiť ako priekopník, a tak som mesačne venoval 100 hodín učeniu druhých ľudí z Biblie. Neskôr som mal tú česť vypomáhať vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. V roku 1978 som sa vrátil do Los Angeles, aby som sa postaral o svoju chorú mamu. O dva roky som sa oženil. Aarhonda, moja manželka, mi pomáhala starať sa o mamu až do jej smrti. Po nejakom čase sme boli pozvaní do Gileádu, biblickej školy spoločnosti Watchtower, a po jej ukončení sme boli pridelení do Panamy. V tejto krajine dodnes slúžime ako misionári.

Od svojho krstu som stál pred nejednou situáciou, ktorá bola skúškou mojej povahy. Viacerí ľudia vrátane mojej manželky ma pochválili za to, ako som ich zvládol. Naučil som sa odísť od ľudí, ktorí ma chceli vyprovokovať, alebo situáciu inak upokojiť. Niekedy som prekvapil aj sám seba! Zásluhu za takúto zmenu mojej osobnosti nepripisujem sebe. Som presvedčený, že je to dôkaz moci Biblie. (Hebrejom 4:12)

To, čo som sa z Biblie naučil, dalo môjmu životu zmysel. Vďaka štúdiu Biblie som sa stal naozaj pokojným človekom. Už ľudí nenapádam, ale snažím sa im duchovne pomôcť. Dokonca aj jedného bývalého nepriateľa zo strednej školy som učil z Biblie. Keď sa dal pokrstiť, nejaký čas sme spolu bývali a dodnes sme blízkymi priateľmi. Spolu s manželkou sme doteraz pomohli vyše 80 ľuďom spoznať Bibliu a stať sa Jehovovými svedkami.

Som Jehovovi nesmierne vďačný za to, že dal môjmu životu hlboký zmysel, a som šťastný, že môžem byť časťou spoločenstva pravých kresťanov.